Vždy som bol človek, ktorý uprednostňoval aktivitu, a nechcel byť v ústraní. Prejavilo sa to tak, že za prílišnú aktivitu v škole som častokrát obdržal poznámku, ktorá s odstupom času, poviem to tak, ma vlastne pobavila. Tento týždeň som stetol bývalú triednu učiteľku ešte zo základnej školy. Panáčku. To boli časy. Zaspomínali sme si v tej krátkej chvíli, a to paradoxne priamo pred budovou mojej bývalej základnej školy na staré dobré časy. Spomínam si napríklad aj to, aké piesne vtedy takpovediac leteli, a pri myšlienke na nich sa mi automaticky vybaví v mysli školské obdobie. A na udalosti s nimi súvisiace. Napríklad na to, keď som jedol na zemepise, ktorý ona vyučovala, moju mandarínku. A to všetko len preto, lebo hodinu predtým prišiel dáky šašo predvádzať svoje kúzelnícke umenie. Ale v pohode. Teraz pravda sa na to dívam s humorom, no pamätám sa, ako som sa hanbil.
Menil som farby ako chameleón, ten odstavec v žiackej knižke sa zväčšoval, až vyšla krásna poznámka červeným perom na asi sedem riadkov. Vnímal som to ako najväčšiu katastrofu storočia, ale na druhej strane to tak aj bolo. Napríklad už dávnejšie sa pamätám, ako kamarátka ma poprosila, keby som jej napísal nejaký sloh na hodinu.
Samozrejme, problém nemám. Pamätám sa, že som ho neskôr mal v úmysle napísať aj sem na birdz. Ale téma, ktorú zadala učiteľka, bola moc primitívna. Chápem ju preto plne, že nemala k tomu čo dodať, a obrátila sa na mňa. S radosťou. Aj nabudúce. Viem, že keď som sa pripravoval na maurity, netrpezlivo som čakal, aká téma bude na slohovú prácu. Vtedy som síce ešte nepísal blogy na internet, ale vedel som, že tie delikatesy si jednoducho vychutnať musím. Rád tvorím proste.
Paradoxné je, že najviac poznámok som obdržal z náboženstva. Jaj takú vedu z toho robili, ako keby mala vypuknúť nejaká revolúcia. Robili sme si srandu s učiteľky, aj matka musela prísť do školy orodovať za mňa. Písomné pozdravy som dostával istého času pravidelne, no v deviatke som už nedostal žiaden. A to na strednej škole som sa čudoval, ako som mohol byť taký gauner.
Vždy som prekypoval aktivitou. Na telesnej som dostal poznámku napríklad zato, že som bez dovolenia zobral z kabinetu basketbalku, a šiel si zahrať na kôš. Samozrejme, bola telesná výchova. Dneska by som sa s ňou kvalitne pohádal, vtedy, našťastie som ešte nemal rozum. Chápete to, nepoviem, keby bola matika, a ujdem z triedy. Ale aj s tým som mal zážitok. Cez náboženstvo sme ušli z triedy, a prefotili sme si v kopírke písomné pokarhanie. Paráda. Vložili sme to nazad do triednej knihy. Áno, pubertiaci, ale mám na čo spomínať.
Keď som pred rokom učil náboženstvo, vlastne o takomto čase som už končil, keďže je jún, tak som sa nad tým len tak pozastavil. My sme boli oveľa životaschopnejší, ako sú terajší žiaci. Mám taký pocit. Dá sa povedať, že vedel som sa dokonale vcítiť do kože tých detí, ale akosi im chýbal nejaký prirodzený odstup. Časy, keď som sa triasol v triede na hodine, srdce mi búšilo ako zvon, lebo som sa bál odpovedať, o písomke už ani nevravím, sú síce dávno preč, ale ten pocit mám v živej pamäti.
Aktivita mi zostala dodnes. Ako to vnímam, moc ľudí to zneužíva pre svoje ciele. Snažil som sa pomôcť, kde som vedel. Nechválim sa, len sa opisujem. Takí ľudia dopadnú tak, že sa stanú v dospelosti takými dobrákmi, s ktorými druhí budú v niečom manipulovať. Alebo brnkať na city. Hrať sa na dôležitých, pričom realita je kdesi úplne inde. Nemám rád ľudí, ktorí robia z komára somára, a zveličujú v takých nepodstatnostiach, že vám zimomriavky a zlý pocit prinavrátia rýchlosťou blesku v okamihu, keď sa vám niečo opätovne nevydarí.
A práve preto, chcem byť pasívny. Vyskúšať si to na sebe, aký je to pocit. Buď aj ty takým. Nerob to, čo ti nik nekáže, lebo odmenu ako takú, ťažko od toho dotyčného môžeš čakať. Jediný, kto ťa ocení, je Všemohúci Boh. Presne, ako som to opisoval v predchádzajúcom blogu. Niekedy je dobré nič nemať. Dobré nič nežiadať. Dobré na nič sa nepýtať, a nič nepýtať. Kto chce, tak predsa sám z vlastnej iniciatívy si ťa vyhľadá, a bude mať záujem s tebou zdieľať nejaké okamihy, a obetuje pre teba čas. Ustúp na čas do úzadia, stiahni sa. Nemysli na nič. Nevolaj nikomu, a nikomu nekývaj z okna auta. Tí, čo chcú, prídu sami za tebou, a tí, čo ťa nepotrebujú, pravdepodobne nikdy ťa nepovažovali za opravdivého priateľa, a len ťažko je odhadnúť, do akej miery potrebovali tvoju prítomnosť. Či len na nejakú pomoc, alebo aj vtedy, keď to bolo príjemné, a na úžitok aj tebe.
Záver toho narýchlo napísaného blogu. Tak, ako som to spomínal minule. Stiahni sa, buď v úzadí, nežiadaj nič za nič, a tí, ktorí ťa budú chcieť niečím obdarovať, to aj dosiahnu. Všetko má svoj čas, a všetko má svoj zmysel. Už sa nebudem plašiť, a otrocky uvažovať nad tým, čo si o mne kto myslí. Nechám voľne plynúť veci, keď môžem. S pokojom spomínajme nad niekdajšie staré dobré časy, ako ja minule s bývalou triednou. Prajem všetkým, nech vás sprevádza božie požehnanie a Matka ustavičnej pomoci. Nezaťažujte sa nejakými zbytočnostiami. Veď Boh o našich problémoch vie. Statočne si plňme úlohy v tomto svete, a sami potom uvidíte, aký dobrý je Pán.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
munchausen
8. 6.júna 2012 20:39
Lk 14, 8 - 11
Napíš svoj komentár