Blog o turistike

Zámerne sa nepýtam nejakú ťažšiu úvahovú otázku, ale dnes to trochu odľahčím, a prinesiem pohľad o turistike, jej význame pre človeka. Ako teda začať.

Kedysi dávnejšie som objavil, teda nie žeby som celkom nevedel, ale podarilo sa mi prekonať istý horský terén, ktorý nie je až tak náročný v našich končinách. Dojdem až k vysielaču, čo je najvyššie položené miesto v našom meste. To málokto vie. Málokto vie, kde sa nachádza vysielač, pretože...

Pretože všetci pozerajú do bedne, do televízora, všetci četujú. Možno aj blogujú, ako my :D ale všetci len do televízora alebo do počítača pozerajú. Dnes ma napadla aj úvaha, prečo som dnes už tretí krát zapol internet. Ešte do júna bol internet záležitosťou soboty a nedele, a tu odpovedám na to, prečo som postol v sobotu 7 článkov, ako keby mojich povestných, plus v nedelu poobedom som niečo pridal predtým, ako som sa pozberal a odišiel do práce. 

U nás je príroda veľmi krásna, a mám z nej plno fotiek. Vždy keď vidím niečo, čo ma zaujme, vytiahnem i phone, odfotím a je. Minule som cestou domov taktiež odfotil krásny záber, tuším že som to pridal aj medzi fotky do albumu, alebo ho mám len na facebooku. 

Pohľad na scenériu prírody ma mimoriadne upokojuje a dodáva mi odvahy, dodáva mi sily, aby som prekonal... aj samého seba. Až do konca decembra som pravidelne, denne bicykloval, chodieval príležitostne behať ešte, avšak teraz už je zima poriadna, takže na bicykel tak skoro nenasadnem, aj keď nikdy nehovor nikdy.

Výborná prevencia v rámci psychohygieny.

Mnohí vravia, že človek vypne, vyčistí si hlavu, osvieži sa. Áno presne. Avšak ja často aj na potulkách prírodou rozmýšľam nad mnohými udalosťam, ktoré som prežil. Rozmýšľam aj nad udalosťami, ktoré som nikdy neprežil, ktoré si sprítomňujem, ako keby sa naozaj udiali, hoci sa nikdy neudiali. Neviem či je to nejaký psycho fenomén, alebo čo, ale to som si dal do súvisu, keď som si pozrel videoklip od desmodu vŕba... Neviem nájsť vŕbu bútľavú, kde fantasticky postavu stvárnil Bolek Polívka.

Nie jeden krát, keď behávam, nie jeden krát, kedy idem na turistiku, najčastejšie sám, niekedy v spoločnosti, aj to je mimoriadna vzácnosť, mi zuní v ušiach táto pieseň. Azda preto, lebo to odráža môj emocionálny status. Status, ktorý proste je, je to nejaký stav, ktorý pretrváva. 

Domnievam sa, že človek práve mimo toho, kde trávi najviac času, a vydá sa do tej prírody, si sprítomňuje všetky tie pekné okamihy, a čaro prírody ho priťahuje v danom momente azda najviac. Tam nie jeden krát človek uniká do akejsi inej reality. Povedal by som, tá realita ťa proste obklopuje neustále. 

My máme na mysli pojem... sme v realite, musíme žiť v realite ako neustály kolotoč, povinností, radosti, starostí, práce, ale minimum času na seba rozvoj. Sebarozvoj neznamená, že človek sa venuje niečomu, čo zdanlivo vypĺňa jeho duchovný priestor. 

Vie niekto racionálne zdôvodniť okrem športových výhod, prečo človek chce vypadnúť uprostred mesta, alebo uprostred dediny niekde proste na turistiku, len tak prejsť možno desať a viac kilometrov pešo, a potom, ako sa aj mne stáva, príde človek osviežený do toho opätovného stereotypu, ale má nové myšlienky. Už ho možno netrápia tie staré neduhy, už ho neprenasledujú tí jeho nepriatelia, s ktorými kedysi zápasil možno osamote, samotný, možno v niečom duchovne stratený, a až napokon celkom isto sa môže stať, že to všetko zlé naozaj ustúpi. Na to však človek potrebuje okrem iného, okrem prírody, pochôdzok a podobne mať aj silnú vieru a preukázať aj lásku k svojmu okoliu, pretože tej lásky, pokiaľ je málo, nezmôžeme nikdy nič. 

Častokrát bez tohoto elementu sa môže stať, ako človek vyprahne. Aj skúsil všetky dovolenky sveta, aj všade bol, aj prešiel všetky kopce, vrchy, prinieslo mu to úľavu, avšak opätovne nie jeden krát sa stáva, že klesá zas tam, kde sa nachádzal pred tým.

Záverom poviem toľko, tí, ktorí sa chcete odhodlať ísť na turistiku, choďte. Mnohí nemajú odvahy možno ani vyjsť z domu, aj také sú prípady, ktoré už samozrejme hraničia so zdravým rozumom, ale aj takí sú naozaj. Ak človek naozaj túži sa azda vymaniť z nejakého stereotypu, ktorý mu vo veľa veciach len strpčuje život, zväzuje ruky, lebo toľko človek by možno aj chcel vykonať, ale nemá na to čas, nemá priestor, nemá možno nejakých kamarátov, a takto by som mohol menovať ešte ďalšie faktory, kde človek pociťuje reálny deficit. Nech sa vám darí. 

Zdieľaj článok na facebooku
66 odoberateľov

Komenty k článku