Nie je nič horšie, ako keď jete sardinky a zrazu zistíte, že sa na vás pozerajú

Počula som ich. Volali ma, krásne si pospevovali : Poď! Poď si pre nás! Bolo zaujímavé, že ich počujem aj cez zapnutú hudbu v obývačke č. 1.( Z obývačky č.2 by som ich totiž nepočula)... Ich, pre uši lahodný, spev ma zhypnotizoval a tak som šla za nimi, za ich nádherným podmorským hlasom. Prešla som k chladničke a otvorila ju. Čakali ma a čím som bola bližšie, hlas silnel.

V tom som ich zbadala! Sardinky v paradajkovej šťave... Mňam. Moja ruka sa okamžite, raketovou rýchlosťou po nich zahnala a už ich zvierala v ruke. Bože ďakujem že si vymyslel paradajky a sardinky! Ďakujem! Pribehla som k šuplíku (šuflík je nespisovné!) a vybrala otvárak na konzervy. Začala som otvárať konzervu, a zistila som, že ten otvárak je nahovno! Prekliata Tescoma! Kvôli nej som začala sardinky jesť až o minútu neskôr...

No nič. Otvorila som ich... Ó, ich krvavočervená farba ma nútila nespúšťať z nich oči, tá vôňa paradajok sa šírila po celej kuchyni. Mňááám. Vzala som chlieb, vidličku tanier a pustila sa do práce. Vyberala som ich malinkaté chrbtičky a jedla ich mäso. Už nespievali... Chutili skvelo, až do tej osudnej chvíle...

Naberám sústo, s láskou sa naň pozriem a zrazu vidím, že sa to sústo na mňa pozerá! Dokonca má aj ústa... Znechutene som ho položila naspäť do omáčky a povedala, nech mu je zem ľahká a sorry že som ti zjedla zopár kamošov. Aká škoda. Tak skvelo vyzerajúca večera bola totálne faux pas...

Aká škoda...

 Je to možné?

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu