Do Parku som chodila so svojim bratom, sestrou a s rodičmi každú nedeľu. Prechádzali sme sa a vždy sme si dali zmrzlinu. Mohli ste tam stretnúť viacero takýchto rodín, ale tá naša mala naozaj pevné puto. Puto lásky. Chodievali sme tam roky. Ja som už mala skoro 18 rokov a na rozdiel od mojich rovesničiek, ktorých rodičia pracovali na vysokých bankových či úradných pozíciách, ja som sa nikdy nehanbila objať svojich rodičov na verejnosti. Moji súrodenci mali niečo po 20tke a tiež s tým nemali problém.
V Parku, konkrétne v zime roku 1992 som spoznala svoju prvú veľkú lásku. Pamätám si na ten deň, ako keby bol včera. Spolu s Ellou, mojou najlepšou kamarátkou a spriaznenou dušou sme sa podvečer korčuľovali na klzisku. Keď v tom do mňa niekto vrazil. Spomínam si na obrovskú bolesť. Keď som sa (vraj len po pár sekundách) prebrala, stal nado mnou on, Michael, blonďák s modrými ustráchanými očami. Spýtal sa: „Si v poriadku? Žiješ?“ Myslela som si, že som v nebi, vyzeral ako anjel. Odvtedy sme sa stretávali pravidelne. Bol tak pozorný, nežný, starostlivý a dobrý. Mali sme toľko spoločného. Chceli sme prežiť zvyšok života spolu... Vedeli sme, že sme si súdení. Prežila som naozaj tie najkrajšie roky života. Všetko sa mi však zosypalo ako domček z karát v jednom jedinom okamihu.
Keď som sa 3.decembra 1993 pozrela ráno von z okna, v očiach mi zaiskrilo, pretože vonku snežilo. Sneh a zimu som aj napriek hrubému oblečeniu a ostatným problémom s ním súvisiacimi milovala. Bolo to také romantické. Zadívala som sa.... keď zrazu niekto zazvonil dole pri dverách. Bol to Michael a čakal na mňa s kyticou ruží, aby sme mohli ísť spolu do školy. Bol síce starší, chodil už do predposledného ročníka univerzity, ale vždy ma najprv odprevadil. Rýchlo som na seba hodila svoj obľúbený biely sveter so sobmi, ktorý som dostala od starej mamy, natiahla džínsy, schmatla tašku a vybehla vonku. Poprial dobré ráno, udelil jemný bozk a vybrali sme sa naprieč, vtedy, bielymi chladnými newyorskými ulicami. Vločky mi jemne padali na tvár a vlasy. Bola som šťastná, mala som narodeniny a tešila som sa ako ma poobede bude mama čakať s tradičnou tortou a ako večer spolu s Michaelom oslávime mojich sladkých sedemnásť.... V škole sme skončili nečakane trochu skôr a tak som sa ponáhľala domov. Mala som dobrú náladu a tešila som sa, vykračovala som si smelo, veď som už bola skoro dospelá.
Keď som dávala kľúč do dverí od domu, zmocnil sa ma strašný pocit. Ale nevenovala som tomu nejakú extra pozornosť. Vošla som dnu a všade bolo ticho. Prešla som celý dom až som si to namierila do obývačky. Myslela som si, že mi chystajú nejaké prekvapenie. V obývačke na veľkom bielom gauči sedeli moji starý rodičia. Bola som šťastná, pricestovali až z Kalifornie azda len kvôli mne? Objala som ich s úsmevom na tvári, ale v tom sa stará mama rozplakala. Nevedela som, čo sa stalo. Nechápala som. Bola som zmetená. Starý otec sa dvihol, silno ma objal a pošepkal mi do ucha tu strašnú vec, tu správu, kvôli ktorej som sa niekoľko rokov budila, kvôli ktorej sa mi zrútil celý svet... „ Emily, zlatko, je mi to tak strašne ľúto....tvoja rodina dnes ráno zomrela pri autonehode.“.....
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
kritizujem to u iných, budem aj tu: Prečo tá potreba zasadzovať dej niekam do Prdelkovíc, keď ten dej (aspoň tento kúsok), by úplne rovnako fungoval, ak by sa odohrával v akomkoľvek trocha väčšom meste na Slovensku. Okrem iného sa ti totiž takto ľahko môže stať, že popletieš nejaké reálie a vyznie to divne.
Okrem toho, úprimne, asi by som to nečítala, nakoľko to pôsobí zatiaľ ako bežný dievčenský román (čo nemusí byť automaticky zlé, toto je značne vec mojich preferencií).
Na niektorých miestach mi to štylisticky škrípe, nie je to ale nič strašné. A hlavne, píš to najprv vo Worde, miestami mi bili do očí nejaké pravopisné chyby, nebolo ich tak veľa, ale pozor na to
Okrem toho, úprimne, asi by som to nečítala, nakoľko to pôsobí zatiaľ ako bežný dievčenský román (čo nemusí byť automaticky zlé, toto je značne vec mojich preferencií).
Na niektorých miestach mi to štylisticky škrípe, nie je to ale nič strašné. A hlavne, píš to najprv vo Worde, miestami mi bili do očí nejaké pravopisné chyby, nebolo ich tak veľa, ale pozor na to
Napíš svoj komentár
To, že by som to prežila aj bez tragického konca (kľudne nechať vyznieť dlhšie, na niekoľko kapitol, tú idilku a nie hneď na zač. prvej časti taký tvrdý úder), to už je zrejme vec mienky, tá nemôže byť dobrá alebo zlá.
Čo mi však prioritne prekáža, je niečo, čo malo byť postavené na nižšiu úroveň, než článok samotný a už Ti to niekto vyzdvihol aj vo fóre; nemusela som sa však na to zameriavať 2x a dávam mu za pravdu, že kontrast farby textu a pozadia je príšerný. Na prvý pohľad to vyzerá fajn, ale po dlhšom čítaní to skutočne unavuje. Možno zvoliť iný odtieň fialovej, alebo sa na celú fialovú vykašlať a nechať to biele a nie, že potom na to hodíš fialový text (inverzne) . Ako, tiež to je variant, ale potom pozor na odtieň. Mám obavu, že keby si prehodila tieto dve farby, bolo by to z kaluže pod odkvap. Inak dobré.
S pozdravom a prianím nevytrácajúcej sa motivácie,
Fluss