Cítil a srdcom gestikuloval
všetko ostatné izoloval.
Pocity neznáme zamiloval.
A zvykol.
Ľudská hlúposť nezná hraníc,
a zo všetkého čo tu je, tých ťahaníc.
Tvoria sa tú veľké uzle z viazaníc,
pocitov každých ľudí slaboduchých.
Verím, že nemám cit.
A moja slepá viera tlačí,
na prázdne dlane v rámci
rozmedzia nekonečna.
Osamelosť východiskom
ostala mi jediná a osamotená.
A myslel som si,
že môžem nechať tak,
všetko čo mi ostalo.
Čo som miloval a mal.
Nedokázal som prestať myslieť,
cítiť a trápiť svoju chorú myseľ.
Srdce roztrieštené a napravené,
obyčajnou trápnou atrapou.
A tam, kde kedysi býval úsmev,
žil smútok, plač a žiaľ.
Tak predsa som sa zmýlil,
nieto žiadneho šťastia,
ani žiadnej lásky a citu,
ktorý som si vytvoril kdesi,
kde videla si asi jediná ty,
a tam som pochopil,
že prázdno som vpustil.
A tak si nažívam a žijem. S tým čo mám a nemusím. Čo (ne)mám.
Bol bôl tvoj boj? Lebo môj boj pretrváva.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
luc.ka
1. 4.apríla 2012 22:17
nie som moc odborník na poéziu, a úprimne, mne sa táto tvoja forma moc nepáči, ale chápem obsah. až veľmi dobre...
Napíš svoj komentár