Prázdnota.
Ľudia sú chorobne krásni.
Chýba mi niečo v živote.
Chýbate mi!
Neviem, čo mám robiť.
Celý život to neviem.
Celý život som ja tá, čo zachraňuje.
JA som tá obetavá, chápavá, vyrovnaná, stabilná, čo všetko vydrží, som tvoj pevný bod v hurikáne, niečo, čo vždy bude, tá, čo nikdy nespí, tá, ktorej môžeš volať o tretej ráno a ona vstane a pôjde, pôjde kamkoľvek, kde ju budeš potrebovať, tá, ktorá zato nikdy nič nechce, múdra žena, ktorá má vždy riešenie, ktorá je tu vždy pre tebe...
Kto zachráni MŇA?!
Nepotrebujem to teraz, ale dochádzam. Dochádza mi sila. Sila, ktorú netuším, odkiaľ som brala.
Neviem, čo mám robiť.
Nemám to komu povedať.
Nikomu som to nepovedala.
Lebo neviem, komu. Asi ani nemám komu. Prechádzam očami mená, nikoho z vás nechcem vidieť.
Nechcem počuť.
Kam ďalej?
Čo teraz?
V noci ma to nenechá spať, som len nervózna a večne podráždená, snažiac sa to zahnať uspokojením najprimitívnejšími ľudskými potrebami.
NEPOMÁHA TO.
Neviem kam ďalej,
nechodím do kruhu,
lebo už nejdem nikam,
sedím na mieste, s tvárou v dlaniach,
slzy padajú na zem a moje modlitby do neba,
aby si ma zachránil,
vytiahol ma, nakopol ma,
strácam inšpiráciu, strácam motiváciu,
mala som obe.
Čo ak k životu potrebujem milovať,
čo ak potrebujem dotyk,
čo ak ani jedno z toho nemôžem mať,
čo ak to nikdy neskončí,
čo ak sa proste nezobudím a zlý sen sa stane realitou.
Nemám kam.
Nemám kde.
Nemám komu.
Zachráň ma...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár