Jasné.
Dospela som do bodu flegmatizmu.
Nepokúšam sa presviedčať a hrať.
Nič nie je v poriadku.
Vieme to obaja.
Nerozumieš tomu.
Ja ju potrebujem.
Neviem bez nej žiť.
Nechce si ma zobrať a mňa to bolí.
Ľahnem si pred jej dvere
dúfajúc
že to zaberie.
Ak áno, zničím všetko.
Ak nie, zničím seba.
Strieda sa to.
Vlny.
Návaly.
Môže byť aj tri mesiace dobre
a vtom zrazu
udrie.
Štvem sa, lebo sa nedokážem nikam posunúť.
Koľkokrát som len krok od nej, ale nejaký hlas ma proste zastaví a nevykročím.
Inokedy za ňou bežím, no ona si ma nevšíma.
V žiadnom prípade sa jej nevzdám.
Ona tu bude. Niekde vždy bude.
Prečo neviem povedať nie, ale nedokážem sa ani odovzdať?
Čo s tým?
Nechcem nič.
Len pokoj.
Pár hodín žijem v pekle.
Nebudem predstierať, že je všetko v poriadku.
Načo.
Idem si svojimi nekonečnými náladami na nervy.
Netuším, ako žijú ľudia normálne.
Áno, mávam dobré obdobia, ale ona nikdy úplne neodíde.
Neviem, kde začať.
Bez nej som nič.
Potrebujem ju, aby ma nakopla, naštartovala.
Neznášam dobré obdobia, ktoré okamžite nasledujú za tými zlými.
Zoberú mi všetko vybojované.
Koniec koncov, urobia ma ešte nešťastnejšou.
Vezmú mi odhodlanie, motiváciu, prvé kroky.
Jeden krok dopredu a dvadsať naspäť.
Ja ju CHCEM.
Strašne ju chcem.
Ale asi proste nemám ani na to.
Tak, ako nemám na nič, o čom som vždy snívala.
Na nič z toho.
Občas sa proste mám zle.
Niekedy je to jedno poobedie, niekedy mesiac.
Ja neviem...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár