Už mi je pár hodín zle, napína ma, nič z toho, toto musí ísť von.
Z prstov mi tečú slová na papier.
Ach, aké poetické.
Som výplod tohto tisícročia, slová mi tečú po nervoch, ktoré roztancujú prsty po klávesnici.
Ach, aké neromantické!
Dnes sa nám narodila aj pointa.
Nielen slová.
A zdanlivo preťaté...vety.
Ale už Poe písal.
Pre.
Krásu slov, melódiu reči.
Nestaral sa.
O obsah.
Zobudil vo mne nehu. A teraz je preč.
Možno množné číslo.
Ktorý z nich?
Bolo ich veľa.
Prešlo mi pod rukami toľko neschopných bozkávačov, že som to už pomaly aj vzdala. Len jediný bol.
Taký iný.
Jemný.
Druhý bol síce hrozný, ale držal ma. Držal ma tak pevne, ako nikto už dlho nie. Boli sme si navzájom oporou bez mena, dvaja uplakaní cudzí ľudia na mokrej tráve, moja ruka okolo neho a snažila som sa ho ukľudniť. Vypočuť.
Akoby sme tam mali byť navždy, len si navzájom vylievať srdcia a ráno nesmelo písať na to číslo, ktoré sme si našli v mobile. Dlžím mu pivo. Pivo, na ktoré ho nikdy nezavolám. Môžem si vymazať číslo a zabudnúť. Nerozumeli sme si. Nepáčil sa mi. Ale objal ma zozadu a ja som na pár sekúnd zatvorila oči a bolo mi úžasne. Nikdy na to číslo nenapíšem. Ale to počká.
Nazad k prvému.
Pár slov na monitore a usmievala som sa pol večera. Akých, nie je podstatné. Ten jemný pocit, ten pocit, že to nesmeruje k ničomu, len sme na seba proste takí...
Bože.
Po dlhej dobe sa vo mne ozvala potreba mať vzťah. Emocionálny. Lenže to nejde. Nemôžem. Nechcem. Nezvládla by som to. Asi mi je len občas smutno. Asi by som sa chcela niekedy cítiť ako niečo viac, než len dievčatko na sex. Nie, nie pri tebe, o tom to teraz neni.
Mám v sebe nejaké citové prázdno. Viem príliš dobre, aké. Novými a novými aférami sa ho snažím zaplniť. Nejde to. Nespávam s nimi. Na pár hodín je mi fajn a zrazu...
Ešte horšie.
Neviem, čo s tým.
Lebo ja sa nevzdám svojej slobody, nevzdám sa toho, čo mám teraz, lebo mi je takto momentálne dobre.
Otázkou je:
Dokedy...?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár