Piatok trinásteho....eh
sobota.
Dni sa mi.
Zlievajú.
Chcela som o inom, nedalo mi.
Emócie sú pekná vec.
Hlavne takéto.
Jedenásť rokov.
11.
Dve jednotky.
A to je len začiatok.
Je to strašne veľa a stále je to rovnaké.
Nepoznám veľa vecí, ktoré by ma vedeli takto bezpodmienečne rozplakať.
Aj mocní plačú.
Len ich nesmie nikto vidieť.
Ľudia by mali plakať sami, zle sa na to pozerá.
Za 11 rokov sa toho zmenilo strašne veľa.
Sledovala som ich po slovíčkach.
Ešte nechápala.
Prišlo to časom.
Rokmi.
Vekom.
Po 11
púšťam nové veci.
So slzami v očiach.
Moji vlastní bohovia.
Gýč.
Klišé.
Pár ľudí, ktorí mi ale zmenili život.
Nahlas by som to nepovedala, ale je to tak.
Niekedy si myslím, že som zažila tak 90% pocitov a emócií, ktoré existujú.
Chvalabohu.
Bohužiaľ.
V takom veku bolo skoro na pocity, ktoré by som nepriala najhoršiemu nepriateľovi.
Ale to nesúvisí.
Stalo sa.
Neakceptovala som to, nevyrovnala som sa s tým, naučila som sa s tým žiť.
Každý deň na okraji útesu, ktorý ma môže dostať na psychiatriu v priebehu pár hodín.
Ale nedostane.
Zabíja ma to, vďaka čomu žijem.
Lenže to, čo mi urobia oni, to nevie nikto.
Po takom dlhom čase.
Zavrieť oči.
Trip.
Do diaľky.
Iný svet.
Ďakujem nestačí.
Lepšie, ako hovoriť
lepšie, ako dávať na papier
je cítiť.
A to mi nikto nevezme
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár