Žiadne komenty
žiadna odozva
slová na stene, okolo ktorej nikto nechodí.
Vykričané do sveta.
Today is the day I got over you.
Počúvam Limp Bizkit, musím stiahnuť diskografiu.
A Serja a SOAD.
4 roky.
Štyri.
Takmer.
3 roky.
Tri.
Takmer.
2 roky.
Dva.
Takmer.
Po 2 rokoch upúšťam od toho, čo som kedysi tvrdila. Už necítim ten hnev, zlosť, poníženie. Dokonca už ani necítim sústavnú potrebu sa ti vysmievať.
Z toho vyplýva, že si mi ľahostajný, ale necítim to takto, preto to nehovorím. Proste mi to trvalo až takto strašne dlho. Trvalo to niekoľko cudzích mužov v mojom náručí.
Neodpúšťam.
Len je to preč. Stretnúť ťa... Uškrniem sa, lebo víťaz som tu ja a vždy som ním aj bola. Necítim nič. Proste dobre. Stále je to zvláštne, keď sa zaspomínam. Ale ako je doba, odkedy som ťa videla naposledy pomaly dlhšia ako doba, ktorá je dnes, prechádza ma to. Dva roky naozaj úprimného hnevu. Takého, čo páli, ľudia utekajú a ja horím. Zapaľujem všetko okolo seba, veci lietajú, vzduch reže nemých divákov po tvárach. Nie je to ľahostajnosťou. Nie je to zabudnutím. Akoby som mohla!
Tak to proste je. Čas plynie a my sa meníme. Nedospievam, to je klišé. Ja nikdy nedospejem, vždy budem takáto, len sa niektoré moje činy trochu zmenia. Nebudem robot s mysľou z umelej hmoty, naháňajúci zľavy v supermarketoch, usadený v dome s 2 deťmi, manželom a veľkým psom na večné veky.
Ale o tom som nechcela.
Niečo ma stále štve a potrebujem tie pocity nechať prejsť rovno cezomňa, spracovať ich a vypustiť. Nedostala som sa ti pod kožu. Nepustil si ma a ja som nechcela. Bola som povrchná a áno, dnes ma to štve, aj keď mi to je už jedno. Štvem len samu seba. Dnes už taká nie som, ale vlastne ani ty nie. Nemám potrebu znova opakovať, že si kokot a podobné veci, kľudne ním buď.
Len som chcela na ďalšiu stenu
v mestečku proletárov
napísať bielou kriedou
je koniec.
Som za tým.
Vyjebané dva roky.
Ale som.
Pozrela som na tú stránku, hľadala tvoj nick.
Bolo tam meno, boli tam dve číselká...
a pomlčka-
neexistuje.
Hľadala som svoj nick.
Napísala som meno a tie dve číselká.
Pomlčka-
neexistuje.
Už neexistujeme. Takí, akí sme boli už nie sme a nebudeme a už je to bezpredmetné. Podávam ti ruku, nie na znak prímeria, nie s posmešným-česť porazeným. Proste rada podávam ľuďom ruku. Vystriem sa, pevne stisnem a pozriem sa do očí.
Už sa v nich netopím.
Je tam chlad.
Nie som bábka bez emócii, znetvorená digitálnou dobou.
Proste som sa cez to dostala.
A vďaka bohu za to.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár