O poslednom roku
a dvoch najkrajších láskach môjho života.
Prišiel so zimou.
Priniesol ho mráz na krídlach ľadového vetra.
Ostal len pár dní, ale mal všetko. Všetko, čo som si kedy mohla želať. Strašne ma to sere. Nemohla som ostať, nedalo sa. Nechal ma ísť. Ostal sám.
Sám a perfektný. Dokonalosť toho, že si za tých pár hodín ten obraz v mojich očiach nestihol pokaziť. Chlap vo flaušáku a šáli. Navoňaný. Upravený.
Vyliezol zo sprchy, okolo bedier uterák a na pleciach mal kvapky vody. Opierala som sa o kuchynskú linku len v sukni, nadkolienkach a podprsenke. Bože...
Sedela som na posteli, on ležal na mne. Držala som ho a túlila som si ho ako malé dieťa a on rozprával. Výmena. So zavretými očami som dúfala, že to nikdy neskončí. Vyhriata posteľ a pevné náručie toho, ktorý vedel, čo chce. Zabezpečený, štýlový, s budúcnosťou, s perspektívou, nekonečnou trpezlivosťou mi niečo čítať a vysvetľovať. Išiel do roboty, ja polonahá prevalená v posteli. Vraj môžem ostať, pozerať telku, pospať si. Neostala som. Bolo by mi divné ostať tam sama. Kľakol si ku mne na zem, bozkával ma na krk, zobral na ruky, hodil na posteľ. Ľahol si vedľa. Pomaly ma hladkal a potichu mi spieval moje obľúbené pesničky. Nežne sa so mnou hral a ja som mu zatínala nechty do jemnučkej kože na chrbte.
Hodil ma do polky cesty autom. Rukou z prevodovky na moje stehno a nazad. Stále sa na mňa pozeral. S takým zvláštnym úsmevom, ktorý dodnes nechápem.
Držal ma blízko pri sebe keď mrzlo a padal na nás sneh. Bozkával ma do zbláznenia...odišiel. Založiť rodinu. Prajem mu to. Naozaj. Len sa niekedy bojím, aby ho jedna nevyužila. Lebo on má všetko. Perfektný.
Prvýkrát som stretla muža, s ktorým by som si reálne vedela predstaviť celý život. V tom momente ma tieto pubertálne, nevyspelé, nezodpovedné, rozmaznané typy prestali baviť. Chcem takého. Len ešte nemôžem. Môžem snívať. A dúfať, že sa mu v jeho bielom aute radí dobre, že si stále spieva tak pekne, púšťa hudbu nahlas a raz urobí jednu ženu strašne šťastnou. Tak, ako urobil mňa.
Nenájdeš lepšieho, ako som ja. Ja by som sa o teba postaral...dal by som ti všetko, postaral by som sa o všetko.
Vonku mrzlo a my sme sa roztápali.
Nezabudnem. Nikdy. A raz takého budem mať.
Raz...
Druhého prinieslo ešte letné slnko.
Bolo to ako v tých filmoch. Kráčali sme oproti sebe na prechode a zrazu sa naše pohľady stretli a bolo to jasné. Čas na chvíľu prestal plynúť, spomalil sa a boli sme to len my dvaja. V tvári úžas a zdesenie. Ani na sekundu som o ňom nepochybovala a on nemohol pochybovať o mne. Stalo sa to a obaja sme to vedeli. Sledovali sme sa ten zlomok sekundy, čo trval večnosť a aj tak bol málo. Minuli sme sa, s pootvorenými ústami čakajúcimi čokoľvek. Svet sa znova zrýchlil do normálneho tempa.
Pokračovalo to tak každý deň. Boli sme schopní pozerať jeden druhému do očí, bez jediného slova. Celý rok. Každý deň. Bolo to strašne zvláštne, ale aj krásne.
My sme sa ľúbili. Tak...po našom. Ale ľúbili. Deň čo deň, až kým zrazu nezmizol. Nevedela som o tom.
Zjavil sa znovu, asi mesiac dozadu a ja som vedela, že toto je definitívny koniec. Tajomný milenec, ktorého meno som nepoznala. Nikdy sme neprehovorili. Všetko sme si povedali pohľadom.
Zišiel zo schodov so širokým úsmevom a vysvedčením v ruke. Našiel ma. Usmial sa tak nádherne ako v deň, kedy som si prefarbila vlasy. Začervenaný, usmiaty, pozrel do zeme, potom na papier, hanbil sa. Ako vždy.
On sa hanbil a ja som ho nechcela vyplašiť. Chcela som k nemu prísť. Po roku ho pozdraviť a zistiť, čo sa stane. Neurobila som to. On je môj tajný, dokonalý, nemý. Tak to má ostať. Nemáme o sebe vedieť nič. Naposledy som sa naňho usmiala a s ťažobou na hrudi odišla.
Pred pár dňami som ho ešte zahliadla z autobusu. On si ma nevšimol. Bol prekrásny. Vysoký, chudý a nádherný, s výraznými, ale nežnými, črtami. Celý môj-kedysi. Celý rok. Nikdy som nič podobné nezažila, ale bolo to úžasné, aj keď je už po tom. Dvaja bezmenní, z krajiny mrazu. Milenci, ktorí sa nikdy nepredstavili. Neviem ani, ako sa volá. Viem to, čo mi stačí. Čo mi povedal očami a úsmevom.
Môj dokonalý.
Vydesil sa letného slnka, spálilo ho, je čas ísť. Aj pre mňa. Idem ďalej. Mráz je preč, prišlo leto. Čo nepomrzlo v zime, zhorí teraz. Ostane len popol nádherných spomienok a nevysloveného: Nikdy na teba nezabudnem...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár