Občas rozmýšľam
načo píšem, keď nechcem reakcie
načo dávam len číselné názvy, aby sa to nečítalo
načo vôbec píšem, keď nechcem, aby sa to čítalo.
Ale je fajn sa len tak rochniť v blaženej anonymite
falošného veku
a falošného rodného čísla.
Heh.
Nebudem už na noc počúvať slaďáky.
Pripomínajú
to, čo ma čaká.
To, čoho sa tak strašne bojím.
Aj keď sa teším.
Chýba mi v živote oporný bod.
Niečo, čo tu vždy bude.
Utešujem sa, že celý život sa môžem sťahovať hore-dole.
Presviedčam o tom samu seba, lebo naivne verím, že to zaberie a na to miesto, ktoré kedysi bolo zaplnené, zabudnem.
Takisto mi chýba, aby bol na mňa niekto dobrý.
Len tak.
Naozaj.
Pritúliť. Pohladkať. Poškrabkať. Vypočuť.
Pamätáš?
Keď padal sneh
kedysi dávno
mali sme to
mali sme sa.
Ale nie je to o tom.
O čom vlastne?
O ničom.
Nesnažím sa písať nič určené pre širokú konzumentskú vzorku. Nechcem tak písať.
Nechcem, aby ste vo mne zabili
aj to posledné
čo ešte ostalo.
Bývala som iná.
Skutočná.
Zabili ste to.
Zabili ste ma.
A ja sa snažím sa vzkriesiť.
Možno
a možno nie.
Zistila som, že to, čo mi víri hlavou roky, sa dá povrchne vyjadriť pár riadkami.
Dopodrobna si to rozoberiem vo vlastnej hlave.
Nadránom, kedy sa mi nedá spať...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár