Dobre, viem.
Lebo som nevďačná mrcha.
Ale aj tak.
Ja na toto nie som stavaná.
Už ťa potrebujem.
Potrebujem ťa blízko pri sebe.
Cítiť tvoje telesné teplo. Tvoju vôňu. Áno, sprej a voňavku, ale aj takú tú prirodzenú chlapskú vôňu. Aj tú slankastú. Feromóny.
Cítiť tvoje ruky všade a pritom sama blúdiť labyrintom, presne vediac, kde mám skončiť, ale naschvál tú cestu predlžovať. Vracať sa po celom tele.
Počuť tvoj dych. Keď mi dýchaš na krk a ja mám zimomriavky. Keď ma striasa od zimy a zohrievam sa o teba. Počuť tvoje stony, svoje vzdychy, snažiť sa niečo povedať, ale nemôcť.
Spolu
ako jeden
až do konca.
Len vieš, to vyššie spomenuté neni problém zohnať. Naozaj nie. Ale ja to tak nechcem. ****** ty si taká romantička vyjebaná! Dík...
Nie, nie som romantička. Mám svoje sny a predstavy. Plus jednu vyjebanú vlastnosť. Búchať do toho, čo to dá.
No tak som jebnutá. Lebo do všetkého idem naplno. Pripravená vzdávať sa vecí, prinášať obety, robiť ústupky, zažiť tie najkrajšie chvíle života. Prečo sa ale nikdy nedokážem pripraviť na tú bolesť, ktorá príde potom? Chcem dať všetko, čo mám, chcem veriť, dôverovať, vytvárať niečo na duchovne vyššom leveli. Vždy začínam s čistým štítom a od nuly. Nebránim sa ničomu. Nechcem kontrolovať svoje pocity, nechávam ich voľne plávať a ovládať ma, lebo to je to najlepšie, čo poznám. Nikdy mi nič nebolo ľúto. Hej, bijem sa do pŕs, ako sa hanbím a ako to ľutujem, ale nikdy som nič nie. Občas možno ľutujem seba. Za všetku tú bolesť, ktorú si rada zas a znova spôsobím, lebo ona za to stojí.
Bohužiaľ to ale nefunguje naopak.
Bojím sa. Strašne sa bojím. Bojím sa, že sa z nás stanú len roboti bez kúska citu, v digitálnom svete, s jasnými pravidlami. Nikdy tak nechcem skončiť. Aj keby som mala kráčať ako obeta. Verím. A budem o to, v čo verím, bojovať.
Verím v dokonalosť okamihov.
Keď nám varím a potom to jeme pred telkou. Keď sa pokúšame pozerať film, ale stále si pre mňa nejako zaujímavejší ako ktokoľvek na obrazovke. Prechádzky so zapadajúcim slnkom. Len tak sa na sekundu zastaviť a pozorovať ľudí. Nekontrolovať myšlienky, nechať to plynúť. Obyčajné veci, na ktoré budem mať úžasné spomienky.
Nie, nemyslím na Rómea a Júliu. Vlastne neviem, na čo myslím. Nie na trpiteľov. Možno na snílkov. Filozofov. Hľadačov pravdy. Obrovské osobnosti v našom vnútri. Lebo cez deň máme svoje povinnosti. Chodiť do školy, alebo zarábať. Normálni ľudia.
Ale v každom z nás niečo je. Ja to chcem dobyť. Dostať na povrch. Otvoriť a kochať sa, lebo to žiari ako tisíce diamantov. Neublížíť. Nikdy vedome. Sere ma, že ľudia nevidia cez. Serem samu seba, že nie som schopná cez vonkajšok vyjadriť vnútro. Majú ma za tú drzú, uhučanú, výbušnú, priamu. Kto vidí hlbšie? Kto vidí skutočnosť?
Potrebujem pri sebe niekoho, pri kom budem môcť byť to, čo som vo vnútri. Lebo láska a zamilovanosť sú úteky od tohto sveta. Digitálneho sveta robotov, plechového sveta hovoriaceho programovacími jazykmi, vedcov objavujúcich neobjaviteľné, politikov snažiacich sa dosiahnuť nový poriadok. Snažia sa nás zmanipulovať a zabiť v nás to ľudské. To úprimné. Robia z nás stroje na peniaze.
Ale ja taká nechcem byť.
Viem to hrať na formu, ale nikdy taká nechcem byť. Potrebujem oporu, lebo sama to nezvládnem...
Už mi to chýba.
Veľmi.
Pripravená. S čistým štítom.
Čakám na teba...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár