Deviaty raz.
Zase raz.
Nezvládam.
Potrebujem
to napísať.
Ten krúžok na Mozille vyzerá ako môj piercing.
Chýba mi emócia.
V mojej aktuálnej existencii.
Vždy som bola taká, do všetkého naplno.
Zajtrajšok je príliš ďaleko, si tu a teraz.
Som tu a teraz.
Nie zajtra.
Plakať budeme inokedy.
Dnes budeme žiť.
Narodiť sa pre vášeň
žiť pre lásku
umrieť pre krásu.
Vyprchať ako bublinky z piva.
Inak milujem ten pocit.
Keď je zrazu horúco
a v ústach horkosť.
Pomaly sa prestávam cítiť
a hlava vypína.
Cit už nie je to, čo býval.
Opíjam sa.
A potom to padne.
Ťažký kameň na dno
a ťahá ma so sebou
hlboko
hlboko
dole.
Neviem, čo idem robiť.
V momentoch
keď sa všetko posiera
toho začínam mať dosť.
Nemôžem naveky žiť so svojimi slaďákmi
aj keď sú natvrdo.
Potrebujem niečo urobiť.
Zvyčajne mám toľko slov...
kým neotvorím Mozillu a nezačnem písať.
Výkriky do ticha.
Nox et solitudo.
V praxi.
Naživo.
24/7.
Nevadí.
Čoskoro to bude
lepšie
musí.
(Keď budem veľká a slávna, tak sa moje blogy budú vysielať v rádiu, lebo aby to malo správny nádych, treba to čítať tak, ako to ja hovorím.)
Pán Poe, ste génius.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár