Môjho vlastného.
Sklamem vás, nevyrvala som si ho štýlovo z predlaktia.
Škriabem sa tam, kde to nikto nenájde.
Vlastnými nechtami, vlastnými rukami, až do krvi.
Z toho, že sa s niektorými vecami proste nevyrovnám.
Neviem sa vyrovnať s tým, že to neprichádza.
Plazila sa pod nočným nebom
vysilená a nahá
už sa na nič nehrala.
Z posledných síl vyliezla na kamenný oltár,
zasadený v suchej, čiernej krajine vyschnutých stromov.
Popri otvorených ústach jej stiekla jedna slza a zreničky mala rozšírené.
Uprene sledovala nebo a zašepkala:
-Vezmi si ma...
Ležím na tom oltári dodnes.
Zmierená a odovzdaná.
Rozhodnutá a prešpekulovaná.
Nahá uprostred ničoho vidím pravdu.
Prosím, vezmi si ma.
Chcem mať zase tú úžasnú vnútornú silu.
Odhodlanie a nekonečný zdroj, ktorý by ma ťahal ďalej.
Lietať si po svete, ktorému nikto z vás nerozumie.
Mne by dával absolútny zmysel.
Tak, ako vtedy...
Bolo to také krásne.
Nič som nevládala.
Čakala som na deň, kedy proste padnem na kolená uprostred chodníka.
Odporná chuť v ústach a špecifická bolesť.
Taká nádherná...
Prečo si ma nechceš zobrať?
Prečo nie som schopná sa k tebe pridať?
Keď sme spolu kráčali prvýkrát, odtrhli ma do teba.
Nie.
Klamem.
Nechala som sa odtrhnúť. Nemala som dosť silnú vôľu, aby som to vydržala.
Prečo som neklamala?
Zlyhala som a sklamala ťa.
Rok a pol som sa tvárila, že sa nepoznáme.
Ale ty poznáš pravdu.
Tie preplakané slzy.
Sny o minulosti, aké to bolo, keď sme boli spolu.
Chcem ich nazad.
Kontrolu.
Nadľudskosť.
Zvládnem to.
V pohode.
Veď komu kedy záležalo?
Všetci máte obrovskú hubu
KLAMSTIEV.
Kto si všimol?
Kto si všíma?
Kto si všimne?
Nikto.
Sama za seba.
Nech sa páči, vitajte v živote.
Toto je moja cesta.
Nechcem, aby ste ma zachránili, lebo už som stratená.
Ale na druhej strane chcem zachrániť každé jedno dievča, každého jedného chlapca, všetko na svete pred týmto pocitom...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár