Na začiatku ked som spoznal Veroniku cítil som sa ako v nebi. O dva dni nato som jej vyznal lásku o päť mesiacov požiadal ju o ruku. Všetko s ňou bolo také užastné krásne ako v rozprávke. Bol som šťastný chalan. Snáď ten najšťastnejší. Ale prišiel asi ôsmy až deviaty mesiac. Zrazu sa všetko začalo kaziť. Od tejto chvíle po sebe iba kričíme ziapeme ako zmyslov zbavený a môj život stráca zmysel. Ešte aby sa nehnevala pýtam si povolenie od nej dokonca aj nato či môžem s kamarátkou íst von. Ona mi povie možeš len žiadne hlúposti. No v deň kedy som bol s kamarátkou vonku so mňa moja láska urobila dokonalého hajzla. Vraj sa jej to nepáči a podobne. Ale pýtal som sa jej či môžem a odpoveď bola jasná. Snažil som sa s ňou udobriť. Ale jej slová že mi to raz poriadne oplatí ma desili čoraz viac a viac.

Prišiel Valentín. Jej darček bol že nepôjde na jednu nemenovanú akciu. Vraj lístky roztrhala a sú v koši. Cítil som že mi klame ale v kútiku svojej duše dúfal som že do toho osudného dňa dostane rozum a tie lístky skutočne roztrhá a nepôjde. O pár dní mi povie že v ten deň kedy mala byť tá akcia musí ísť k bratovi. Zarážajúci bol celý ten dátum ale aj čas. Keď som jej zavolal a chcel si to preveriť všetko povedala že je pred kinom a stretla tam veľa kamaratiek. Tým mi bolo všetko jasné. Ďaleko od svojho domova niekde kde bola asi dvakrát za život stretla veľa kamarátiek a bol tam hluk aký nebýva pred kinom. Ale pomyslel som si načo budem po nej ked príde kričať? Chyby predsa robíme každý. Odpustil som jej a požiadal ju aby to viackrát neurobila pretože si to aj tak zistím.

Romantické obdobie aj napriek tomu dlho netrvalo. Teraz premýšľam ako záchrániť to čo ešte ostalo. Stratiť ju nechcem pretože je pre mňa všetkým na svete. Ak stratím ju stratím všetko a už nikdy nebudem môcť byť šťastný.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár