Screenshot




Dievča,
ovlaž si tvár a usmej sa.

„Kto si? Poznáme sa?“
„Nie, nepoznáme. No takto, takto ti to pristane. S úsmevom.“

Zahľadela sa do tých očí, ktoré tak veľa prezrádzali.

„Vrav, čo vidíš?“
„No ja...neviem...“
„No tak, skús to. Nie je to ťažké. Pozri sa lepšie, najlepšie ako vieš. Čo vidíš?“

Skúmavo hľadela. Preskakovala pohľadom z jedného oka do druhého. Chvíľami pootvorila pery akoby šla už- už niečo povedať, no potom ich opäť stisla do pevne sústredenej čiarky.

„Ja, ja neviem. Myslím...myslím, že vidím strach a bolesť. Akoby bola popretkávaná falošným šťastím. Nie som si istá, ja nechcem....nemysli si, že ...“
„Hovor ďalej, čo vidíš?“

„Hmm....asi túžbu. Takú tú všeobecnú, ale zároveň veľmi konkrétnu. Neviem, čoho sa týka, len miestami ti oči žiaria a ťahajú. Ako magnet.“

„A..a..usmievajú sa. Ale tiež len miestami. Všimla som si, že sa vedia usmiať aj bez pier.“
„Myslíš, že to dokážu aj naopak?“
„Usmievať sa len ústami?“ odpovedá kývnutie hlavy.
„Asi áno. V tých očiach je istá faloš a prefíkanosť. Akoby nechceli dať najavo skutočné city, skutočnú vášeň a skutočne to, čo chcú. Akoby len naznačovali a hrali sa. S každým a zároveň samé so sebou.“

„Myslíš?“
„Ja...viem to.“
„Zahrávajú sa?“
„Áno.“

„No najviac so mnou.“ povedala odrazu v zrkadle so sklopeným pohľadom.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár