Otvoril jej Rišo.
"Ahoj kráska, dlho sme sa nevideli."
"Už je to pár hodín, čo?! Kde je Mišo?"
"V obývačke."
Skopla zo seba tenisky a s premrznutými nohami vbehla do Mišovho náručia.
"Si celá ľadová. Mám pre teba niečo na zahriatie."
Keď ho pustila zaváhala, ale nebolo to skutočné zaváhanie. Cúvnuť už nemohla. A ani nechcela...
Zahladela sa na Riša. Vidí ho skoro každý deň a nikdy si skutočne neuvedomila ako veľmi sa zmenil. Líca mal vpadnuté, v očiach ten nechutne ľahostajný pohlad a telo na ktoré bol kedysi tak hrdý dnes chátralo. Nepamätala si kedy sa to stalo. Ale asi to bolo príliš rýchle, aby si to stihla všimnúť. Príliž rýchle, aby to niekto dokázal zastaviť. Mišo bol iný. Akokeby zneho každý deň utrhávalo kúsok niake protivné decko. No na Riša sa rozbehla celá škôlka. Najhoršie na tom je, že ani jeden znich nebol hračkou, ktorá sa dá opraviť, znovu namalovať, alebo nahradiť niakou inou. Vrela vnej sebeckosť. Nechcela o nich prísť!
Z úvah ju vyrušil Rišo.
"Takže ty si dnes bola aj v škole?"
"Ale čo! Odkedy sa zaujímaš o to čo bolo v škole?"
"Chýbajú mi spolužiaci."
"Ty ma vieš vždy rozosmiať. Preto ťa mám tak rada."
Rišo venoval Mišovy škodoradostný úsmev. Ten sa však plne venoval svojmu mobilu.
"Komu zas volá?"
"Neviem. Ale viem, že keď Mišo s niekym telefonuje, tak ho nikto nemôže vyrušovať."
Bolo to skôr posmešné než vážne vyhlásenie, ale Alica vtom momente necítila iróniu v Rišovom hlase.
"Obliekajte sa, odchádzame."
"Kam?"
"K Bahnovy."
Alica zachytila Rišov spýtavý pohlad, ale iba pokrčila plecami. Bundu si ešte ani nestihla vyzliecť tak si len znovu nazula tenisky, ktoré boli ešte stále ľadové a lenivo vykročila za Mišom a Rišom.
Pred barákom sa Mišo zastavil.
"Iba rozmýšlam, kde som včera zaparkoval auto."
Rišo prevrátil oči. Alica radšej mlčala.
Bahno
Na bielom rukáve sa vynímala červená škrvna. Bahno sa zamračil na tú odvážnu kvapku krvy, ktorá si dovolila sfarbiť belobu jeho košele. S hnusom ju zo seba strhol a hodil na postel. Chvílu sa hrabal v skryni, v ktorej bolo viac nefunkčných vecí ako oblečenia, až nakoniec našiel niake čisté tričko. Ak nie čisté tak aspoň čierne. Z nočného stolíka zhrnul väčšinu vecí pod postel a to ostatné zaniesol späť do kuchyne. Z baru vybral pár fliaš z ktorých aj tak neplánoval piť, ale hosťom sa patrí niečo ponúknuť. Nakoniec si spokojne sadol do svojho oblúbeného húpacieho kresla a zavrel oči. Takto by vydržal sedieť a húpať sa celé hodiny. Vlastne, väčšinu času to aj skutočne robil.
3. časť
2. časť
1. časť
úvod zde
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
fakecocacolazero
9. 3.marca 2011 14:20
Dlhšie , prosím dlhšie
Napíš svoj komentár