Sluch - tak vzácny dar :-/

Bola som dieťa ako každé iné. Síce som sa neskôr naučila hovoriť, nemala som žiadny problém s vyslovovaním písmenok. S vynikajúcimi výsledkami som ukončila štvrtý ročník ZŠ a moje kroky ďalej viedli na gymnázium. Vždy som sedávala niekde v strede alebo v úplne zadných laviciach v triede – čo najďalej od učiteľa. Prechod z malej dedinky do mesta som zvládla dobre aj moje výsledky v škole boli obstojné, ale život sa mi po dvoch rokoch na tejto škole za jeden mesiac drasticky zmenil.

Dostala som celkom nevinnú chrípku, takú ako inokedy, ale predsa bola výnimočná. Lekárka mi nenasadila dosť silné lieky na to aby mi ju vyliečila a len mi ju potlačila. Za ani nie týždeň som ju mala späť, toto sa opakovalo ešte dvakrát. Mala som vtedy iba 12 rokov. Štvrtýkrát čo sa mi vrátila, mi konečne lekárka nasadila poriadnu liečbu. Bolo neskoro. Celý rok som zisťovala, že s mojim sluchom nie je čosi v poriadku. Slabo som počula na vyučovacích hodinách, musela som začať sedávať v prvých radoch pred tabuľou. Mojej mame sa to nezdalo, že sa často pýtam: „Čo si povedala? Nepočula som Ťa.“

Po mojich 13-tich rokoch sme sa rozhodli navštíviť jednu nemenovanú nemocnicu N, kde mi oznámili, že mám poškodené ľavé ucho a musím zostať v nemocnici. Každý deň som dostávala infúzie, ktoré obsahovali lieky na rozširovanie ciev a lepšie prekrvenie mozgu. O prístupe lekárov a sestričiek sa radšej nebudem zmieňovať. Sestričku nudilo, že mi infúzia steká strašne pomaly, tak mi frekvenciu kvapkania zrýchlila natoľko, že dovtedy vždy stekajúca infúzia zo dve hodiny, mi stiekla do žily za ani nie 20 minút. Upadla som do bezvedomia a veľa si už nepamätám. Viem až to, že bola pri mne mama. Toto konanie jednej sestričky mi mohlo poškodiť všetky orgány, cez ktoré je vedená krv. No slabo mi poškodilo len srdce.

Po ďalšom roku sme sa rozhodli pre „lepšiu“ nemenovanú nemocnicu R. Tam ma hneď zaviedli na sálu v zelenom operačnom oblečení, preľaknutú na smrť, že som tam šla len na vyšetrenie a nie na operáciu, keď tu zrazu pribehla sestrička s ospravedlnením, že si pomýlila pacientov. Po vyriešení nedorozumenia sa mi konečne dostalo LEN vyšetrenia a potvrdenia, že mám síce poškodené ľavé ucho, ale aj pravé hoc jednoznačne slabšie, čo v prechádzajúcej nemocnici nezistili. Ale tiež oznámili i to, že sa táto porucha nedá operovať.

Netrvalo ani pár mesiacov a rodičia chceli skúsiť ešte jednu nemenovanú nemocnicu B. Tu už môžem povedať, že boli zamestnaní lekári, nie ako v predchádzajúcich dvoch mestách našej republiky. Potvrdili tu zistenia, že mám poškodené obe uši dokopy na 50 %, ale vzápätí nám ponúkli riešenie – načúvací strojček. Aby ospravedlnili chyby mojej obvodnej lekárky uviedli, že poškodenie uší mám od narodenia (čo je lož). Už je to pomaly dva roky, čo nosím načúvacie strojčeky, sedávam v prvej lavici pred katedrou a lámem si hlavu ako ďalej. Strojčeky mi nikdy nenahradia môj stratený sluch. Slová z rádia, mikrofónu či reprákov rozoznám len s obrovskou námahou aj s aparátikmi nieto ešte bez nich. Na to aby som sa naučila cudzí jazyk musím vynaložiť dvakrát také úsilie ako moji rovesníci. Profesorov, čo nevedia o mojom hendikepe musím upozorňovať aby rozprávali hlasnejšie a zreteľnejšie. Niektorým profesorom, ale nestačí upozornenie.

Celkovo ľudia sú voči mne nechápaví, neviem im vysvetliť, že si z nich fakt neuťahujem, ale že jednoducho nepočujem tak ako iní. Kamaráti, ktorých som mala, odo mňa bočia. Chalani, ktorí sa dozvedia o mojom probléme sa viac neukážu. Môj takmer perfektný svet sa zmenil na nepoznanie. Zmieriť som sa so svojím problémom, na oko zmierila. Viem, že si budem musieť nájsť povolanie, pri ktorom nebudem tak veľmi potrebovať sluch, že budem mať na výške problém a nie jeden.

Tak jediné čo chcem od ľudí, je aby si uvedomili, že sa im kedykoľvek môže niečo podobné prihodiť a budú chcieť od iných nie ľútosť, ale porozumenie, pochopenie a výjdenie v ústrety vo chvíľach keď to potrebujú.

 Blog

20 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu