Fu, tak toto je snáď jeden z najťažších pojmov, nad ktorým sa ťažko premýšľa. My si síce naplánujeme, ale vďaka zákonu schválnosti, ktorý nie je napísaný v žiadnej ústave štátov sveta, sa to ako naschvál nedá uskutočniť. Ja sa aj napriek nepriazni osudu týmto pojmom čoraz častejšie zaoberám. Budúcnosť neznamená len čo bude o sto rokov, ale patrí sem i čas zajtrajška. Som typ človeka, ktorý sa zaoberá budúcnosťou natoľko, že zabúda žiť v prítomnosti. Plánujem si svoj život už asi príliš skoro. Ako každý iný človek by som chcela mať všetko tip-top, no takáto budúcnosť neexistuje. Moje plány zahŕňajú vysokú školu, manželstvo, deti, dom, záhradu, a taktiež moje povolanie.

Ale pekne po poriadku. Na to aby som išla na vysokú školu musím najskôr zmaturovať, a urobiť prijímacie skúšky. Čo pravdaže nie je najľahšia úloha. Chcela by som študovať niečo s matematikou alebo geografiou, no skôr tá matematika. Keby sa vytvorila vysoká škola kuchárska, tak mi je jasné, že všetky ostatné by som v okamihu zavrhla. Chcem vedieť variť, baví ma to, ale neviem si predstaviť, že by niekto dostal titul za to, že vie uvariť dajme tomu nejakú exotickú špecialitu. Nepoviem keby sa tam učilo ako pripravovať rybu Fugu alebo iné jedovaté delikatesy, ktoré sú mimoriadne žiadané na zahraničných trhoch. Takže asi len predsa zostanem pri tej mojej milovanej matematike.

Manželstvo? Deti? Rodina? No tak toto je už kapitola života sama o sebe. Jasné je mi však jedno, na splnenie tohto sna si nevystačím sama. Budem musieť nájsť muža, s ktorým by sa dalo niečo takéto splniť a to je veľmi ťažká úloha pre každého. Bude musieť byť citlivým manželom, milujúcim otcom a dobrým vodcom celej našej malej rodinky. Aké, také predstavy o tom aký by mal byť, mám, ale to nie je všetko. Náš ideál sa nedá celkom reálne preniesť do skutočného nekompromisného života a práve tu nastáva večný problém. Môj milovaný by v prvom rade nemal fajčiť, piť a ani brať akékoľvek drogy. Netreba zabúdať na to, že chcem aby ma ľúbil skutočnou láskou a nie za to, že mám peknú postavu, či vrecká v kabelke naplnené až na prasknutie eurami a drahými šperkami. Postačil by mi jeden obyčajný chlap, ktorého by som nemusela miliónkrát prosiť aby sa zdvihol zo sedačky a prepožičal mi trošičku svojej mužskej sily na to, aby som si ja ako nežnejšie pohlavie nemusela vodiť suseda do domu, aby mi pomohol s premiestnením nábytku, či aby opravil strechu nášho domu, lebo po každej menšej búrke musím podkladať hrnce a rôzne nádoby aby nás nevyplavilo. No vlastne to by som nebola žena aby mi stačil „svalnáč“ bez rozumu. Samozrejme by som neprotestovala ani keby mal trochu empatie, rozumu, pochopenia a aby som mala taktiež ochrancu. Neškodilo by ani keby mi je oporou. Hmm, ale ani toto by nebol manžel ako lusk. Potrebovalo by to ešte trocha citlivosti, nežnosti a mnoho iných vlastností, ktoré by nemali chýbať môjmu manželovi. Ale ako sa tak obzerám okolo seba po svete, tak mi bude musieť stačiť aj priemerný muž, ktorý nebude ideálny, ale urobí ma šťastnou.

Dom bude tá stredne ťažká úloha. Mám štyri možnosti. Buď si zoberiem hypotéku, ktorú budem splácať celý svoj život a kúpim si dom, alebo si tiež z ušetrených peňazí a hypotéky postavím svoj palác, alebo si prenajmem byt, na čom pravdaže taktiež prerobím, alebo mi ostáva posledná možnosť. Prijmem ponuku mojich rodičov, zostanem bývať s nimi, doopatrujem ich, a zomriem skôr ako oni lebo ma oberú a celý môj zdravý rozum a šľahnem si to niekde pred domom na koľajnice ako stará, škaredá, nechcená a šialená bezdetná vdova, ktorej muž zomrel lebo prišiel o nervy pri svokrovcoch.

K čomu som sa ešte nedostala je voľba môjho povolania, ktorá je po výbere školy tá najľahšia úloha, alebo žeby nie? Vlastne ako tak premýšľam, tak to nebude s tou obtiažnosťou také presné. Musím si vybrať prácu, pri ktorej zarobím, aby som stíhala platiť každý mesiac hypotéku na dom s nesmierne krásnou záhradou. Ďalej nestačí aby som to mala len na hypotéku, ale tiež na nákupy čo zahŕňa jedlo, šaty a množstvo ďalších ľudských potrieb. Ak budem mať deti treba ich tiež šatiť a často sú aj oni sami spojené s nekonečným zoznamom výdavkov. Takže už mi je to jasné! Bude so mňa vojak, alebo policajt! No ako vidím, budem rada, ak budem obyčajná učiteľka na jedna - štyri na základnej škole dakde, kde líšky dobrú noc dávajú. To povolanie je asi tiež kapitola sama o sebe, dosť náročná.

Verím, že to celé nedopadne až takto hrôzostrašne a ja budem mať malý domček s ozajstnou záhradou plnou stromčekov či už ovocných alebo okrasných, a budú mi po nej behať moje dve deti – Jurko a Kristínka, ktoré sa budú naháňať s našim psom a z hojdačky ich budeme pozorovať s mojím milovaným manželom.

PS: Nie som náročná?

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
ikuto  25. 8. 2010 19:21
toto je určite ako slohová práca písaná do školy ale pekným štýlom napísané, dobre sa to čítalo ... a ešte k tomu domu, šak sa prisťahuješ k mužovi , nie ?
Napíš svoj komentár