Ako sa zmení váš výlet na nočnú moru v priebehu jedného dňa. Aneb ako bolo v Prahe.

,,A budeš písať blog o Prahe?“ s nadšením sa ma spýtala Lo.
Distingvovane som si usrkla z kávy a chvíľu váhala: ,,Myslím, že nie. Môj výlet v Prahe je zatiaľ veľmi chudobný na zážitky.“
Kebyže viem, zaklopem si po tejto vete radšej na drevo. Vlastne, mohla som ten stôl doslova obúchať na triesky, aby mi to vynulovalo zážitky, ktoré ma mali čakať.

A žiaľ, neboli príjemné.

Myslela som, že môj najhorší zážitok je toxická svalovica na zadku (a pocit, že keď si sadnem, tak mi exploduje celá riť a všetko v nej) a zúfalá finančná situácia (načo jesť, keď sa peniaze na to určené dajú využiť na desať rôznych rozhľadní z ktorých je takmer identický výhľad?).

Ale veci sa ukázali omnoho zložitejšie.

---

,,Váš lístok, poprosím.“
Viete, zmierila som sa, že idem na ten koncert sama. Že nikto nebude vedľa mňa stáť a objímať ma, prípadne mi ručať do ucha Speed of sound a poskakovať pritom ako alkalický zajačik Energizer. Na Coldplay som sa tešila už polroka. A i keď som druhú vstupenku poslala dlhou cestou v tvare lodičky po Vltave (utopila sa hneď pri brehu), tá prvá bola pre mňa – môj malý osobný kúsok šťastia.

Usmiala som sa a podala som lístok: ,,Nech sa páči.“
Najprv sa zdalo všetko v poriadku, no potom teta pokrútila hlavou a po krátkom preštudovaní mi lístok vrátila naspäť: ,,Ľutujem, je falošný.“
Nevedela som vlastným ušiam uveriť: ,,Čože?“
,,Je mi to ľúto, ale je falošný. Nie ste prvá. Za prvú hodinu sme ich vyzbierali už okolo stovky.“
Pokrútila som hlavou. To predsa nie je možné.
,,Nemôže byť falošný.“
Things I don't understand.
,,Prepáčte, nemôžem vás pustiť.“
,,To mi je jasné,“ vyštekla som.
,,Ale stále si môžete kúpiť lístok tu.“
Mala som sto chutí odseknúť niečo v zmysle, že prachy neserem, ale hrdlo mi zapchala guča poníženia. Zbiehalo mi na plač. O to ťažšie bolo nerozrevať sa priamo pred všetkými, keď vedľa mňa slzil postarší manželský pár.
,,Ten lístok si tu necháme.“
Ťukla som pleciami, že mi je to jedno a podala jej ho, hoci som ho mala chuť pred jej očami roztrhať: ,,Nechajte. Mne je zbytočný.“
,,Je mi to ľúto.“
Len som prikývla, otočila sa a zobrala sa preč.

A so mnou ďaších dvadsať ľudí.

Celý večer bol v p... rozhodne nie v poriadku. Ja som nebola v poriadku. Niečo sa vo mne zlomilo. Toto nemal byť len tak obyčajný večer. Toto mal byť večer, keď... keď bude všetko fajn a ja začnem niečo ako novú éru po ťažkých troch mesiacoch stagnovania. Možno to malo byť istou odmenou za to, čo som prežívala.
(možno to je znamenie, že ešte nie je koniec...)

To nebol len tak obyčajný koncert.
To mala byť definitívna bodka za minulosťou.
Práve tento koncert mi mal uzavrieť bludný kruh z prázdnin a jari.
A tiež som dúfala, že pri vlniacom sa dave, ktorý so mnou spieva Fix you si pomyslím: ,,Som šťastná, že žijem.“


Pýtate sa, ako bolo na Coldplay?
Perfektne, kedže som na ňom nebola.

Ako som odišla, vybrala som sa peši cez Prahu. Načo používať metro, keď môžem ísť peši. Aspoň ušetrím. Ušetrím z toho mála, čo som minula na vlak, na ubytovanie, na jedlo a na lístky. Paradoxne mi v tej chvíli vôbec nebolo ľúto peňazí. To mi bolo až neskôr, keď som si uvedomila, že za tie peniaze som si mohla kúpiť radšej niečo iné. V tej chvíli mi bolo skôr neskutočne ľúto toho, že ich neuvidím. A nevypočujem si ich pesničku, ktorú som sa naučila hrať na gitare ako prvú. Green eyes.

Prvý krát odkedy som v piatok vystúpila z vlaku som sa cítili príšerne sama. Opustene. Dlho som sa zmierovala s tým, že so mnou nikto nepôjde. A oho, urobili dobre. Lístky boli neplatné. Vyžrala som si to len ja a nikto iný. Vďakabohu.

Lenže po tomto fiasku som zúfalo potrebovala niekomu zapadnúť do náruče a vyplakať sa. Bolo mi hrozne. Veľké mesto. Väčšie na aké som zvyknutá. A ja v ňom stratená. Jednoducho Lost. Bez opory. Sama. Neustále mi to hučalo v hlave.
Sama, sama, sama.
Budem ešte niekedy šťastná?
Odpoveďou boli Clocks pri Orloji.

Nohy ma vliekli ani neviem kam. Len som kráčala a kráčala. Slzy ma štípali v očiach a ja som si v duchu nadávala do naivných píč. Prešla som most. A potom druhý. Zastavila som sa pri Karlovom moste. Ževraj ak sa tam dotkneš istého kameňa, môžeš si niečo želať.
Skepticky som pristúpila ku pozlátenému psovi a dotkla sa ho.
Už som ničomu neverila. Ráno som sa presne toho istého psa dotýkala a želala som si úžasný koncert a aspoň zdanlivý pocit šťastia.
Mal to byť môj Paradise.
Nebol.

Dopotácala som sa na ubytovňu.
Sadla som si na posteľ a uvedomila som si, že nemám čo robiť a ani kam ísť a že tu nikto nie je. Bolo čosi po štvrtej. Skrčila som ruky na päste a úľavou sa rozplakala. O desiatej večer som so slzami na perách konečne zaspala. Dúfala som, že keď sa zobudím, bude už lepšie.

Nebolo.

***

O druhej v noci som sa zobudila na prenikavú bolesť v pľúcach a to, že neviem dýchať. Rozkašľala som sa a vzápätí si na ruke objavila chuchvalec krvi. Myslela som si, že je to len zlý sen. Nebol. Bola to realita, od ktorej som sa už toľko mesiacov snažila ujsť.
A rush of blood to the head.
Vyšla som z izby. Kašlala som a poloslepo vrážala do stien. Myslela som, že sa zbláznim. Nevedela som sa nadýchnuť, pretože sa mi pľúca plnili krvou, ktorú som sa snažila čo najzúfalejšie a čo najrýchlejšie vykašlať.

Trouble. Trouble. Trouble.

Zobudila som domácu a tej stačil jediný pohľad na mňa a odviezla ma do Pražskej nemocnice.

***

,,Slečna, máte tu niekoho?“
Nie, iba Death and all his friends.
,,Nie, som tu sama,“ ozvala som sa zronene.
,,Nabudúce si radšej zoberte spoločnosť.“
Potiahla som sopeľ do nosa: ,,Mám pocit, že niet koho.“
Doktor pozrel na mňa: ,,Vždy sa niekto nájde.
,,Nenájde.“

Aj keby som ušla 2000 miles ďaleko, nikdy neutečiem pred skutočným problémom. Ten ma bude prenasledovať kamkoľvek sa pohnem. Nestratí sa v míľach, ale ostane vo mne. Nevyparí sa, len sa možno trochu stlmí. Low and lower.

Problém bol taký, že ja som totižto nebola vôbec, ale vôbec v poriadku.

Us against the world.

 Blog

19 0 0 0 0

Komentuj

18 komentov k blogu