Stage: Kam to kráčame, ľudia?

Snáď sa nenahneváte pár riadkom venovaným súčasnej ekonomike. A možno Vás aj zaujmú tak, ako mňa včera večer zaujala diskusná relácia Štefana Hríba „Lampa“. Rád by som v tomto svojom blogu vyjadril zdesenie, ktoré pri jej sledovaní pochytilo nielen mňa, ale myslím, že aj ďalších divákov, ktorí sme ju dopozerali až do konca. Nie som sebevrah, ani netrpím depresiami, ale po skončení tejto relácie, byť slabšej nátury a mať po ruke zbraň, tak za seba neručím. A tak asi aj vďaka výbornej formácii Nourish My Fame, ktorá včera hrala v prestávkach ekonomickej diskusie, môžem dnes písať tieto riadky.

Snáď len nezodpovedný zaslepenec dnes netuší, že je tu nejaká kríza. Každý vidí, že s peniazmi sa narába opatrnejšie, premyslenejšie, firmy cítia poklesy tržieb o 30-50%, nezamestnanosť rastie, sociálna neistota v spoločnosti stúpa.
Jedni vravia, že túto krízu spôsobili banky svojim nezodpovedným konaním v úverovej politike, iní tvrdia, že štáty, svojimi opatreniami na záchranu týchto bánk. Ak by v USA totiž neprišla od vlády finančná pomoc tým najväčším bankám a poisťovniam, ktoré nemali vôbec kryté svoje aktíva, tie by sa zrútili, nastal by kolaps finančného trhu a o úspory by mohlo prísť množstvo obyčajných ľudí, ktorí sú zároveň voličmi. Tento pád bánk by mal negatívny vplyv na činnosť veľkých firiem, na ich investície, narástla by nezamestnanosť, klesla kúpyschopnosť trhu, tým pádom by sa zvýšili verejné výdavky štátu.
Ten druhý názor vraví, že štát mal nechať banky padnúť v zmysle pravidla trhu, teda, že každá súkromná firma má nárok na zisk, ale zároveň zodpovednosť za stratu. Poukazuje na potrebu umelo neovplyvňovať trh, nechať mu voľný priebeh, pretože trh má tú vlastnosť, že sa uzdraví sám. Umelé zásahy, štátna pomoc a dotácie síce pomôžu situáciu akútne liečiť, ale nie nadlho, pretože po istom čase vypukne problém v inej oblasti, a tak ako napríklad v prípade Grécka, môže skončiť krachom štátu. Mne osobne je sympatickejšia viera v trhové nástroje riešenia krízy. Je jasné, že krach banky, či štátu by mal dosť hrozivé následky na život istej skupiny obyvateľov, poväčšine úplne nevinných, ale po ňom sa začne odznova, bez opakovania chýb sa stav ekonomiky zlepší, príde k jej rastu a s ním aj k návratu dočasne stratených sociálnych výhod. Tak nejak skrátene to funguje a mnohí ekonómovia sa dnes hádajú, ktorú variantu treba voliť.
To moje zdesenia ale vyviera z poznania, že zatiaľ niet jasnej cesty ako ďalej. Buď zvolíme formu kapitalizmu, na ktorom bude riadne fungovať trh, t.j. zákon ponuky a dopytu, finančný kapitál bude odzrkadľovať reálnu hodnotu statkov alebo zostaneme na tom dnešnom západoeurópskom socialisticko-kapitalistickom „hybride“, ktorý vznikol postupným zdokonaľovaním klasického kapitalizmu, ale zdá sa, že skôr deformovaním. Ako dnes vidíme, tento „hybrid“ prináša veľké problémy v tom, že nenúti banky správať sa zodpovedne, zvyšuje nároky na verejné financie a môže krízu finančného sektora preniesť do verejného. Každý si musí uvedomiť, kde sa berú tie astronomické sumy rôznych záchranných balíkov pomoci. A to bolo vo včerajšej relácii pekne vysvetlené. Tie peniaze totiž nikde neexistujú, treba ich „vytlačiť“. Potom centrálna banka za ne v hotovosti nakúpi dlhopisy, akcie alebo iné cenné papiere ohrozených subjektov. Takže mu pomôže vlastne nákupom jeho bezcenných papierov, ktoré sa snaží svojou pôžičkou zhodnotiť. Čo to má za následok? Že peňazí v obehu pribúda, nie sú kryté svojou hodnotou a tak vzniká inflácia, teda zníženie kúpyschopnosti peňazí. Na ňu samozrejme opäť doplatia obyčajní ľudia, pretože dôjde k zdražovaniu produktov a tým k znehodnocovaniu úspor.
Do toho všetkého nás čakajú problémy s dôchodkovým zabezpečením a výzva včerajších aktérov na našich politikov, aby sa už niekto z nich postavil a rovno do očí povedal občanom, že dnešní tridsiatnici, štyridsiatnici nemajú šancu dostať dôchodok v dnešnej výške a nech si už dnes na starobu sporia. Veď ak by sme chceli my mať riadny dôchodok, naše deti by museli odvádzať do systému 70% zo svojich príjmov !!!
Je tu kríza! Ekonomická? Možno. A možno kríza hodnôt, ktorá vyvoláva u niektorých jedincov potrebu žiť na nechutne až zbytočne vysokej úrovni. Je tu doba spájania. Slabších kupujú silnejší, tí sa spájajú, vzniká pár najsilnejších, ktorí fungujú, vytvárajú medzi sebou dohody a určujú pravidlá trhu. Štáty sa spájajú do únií, do rôznych spoločenstiev, globalizácia je v plnom prúde. Všetci nakupujeme iba v hypermarketoch, teda v zoskupených obchodoch, spájame obývačky s kuchyňou, WC s kúpeľňou, dokonca aj muža s mužom. Spájanie je v móde, ale vďaka nemu sa vytráca z biznisu ľudskosť, vyhranenosť, pružnosť, osobná zaangažovanosť na výsledku, zodpovednosť za to, čo robíme. Nik z finančnej oligarchie nenesie na trh svoje meno, svoj vlastný osobný majetok, za úspech ručia zopár drobnými. Prečo sa stredná vrstva obyvateľstva tak povážlivo stenčuje? Prečo vzniká čoraz väčšia vrstva multimiliardárov? Načo je niekomu dom za desiatky miliónov dolárov alebo auto za milión eur, prečo niekto potrebuje hodinky za stotisíc libier, či mobilný telefón za stotisíc českých? A stále mu nie je dosť. Čo to je za hnaciu silu okúzľovať druhých nekonečným rastom svojho hypermajetku? Je to odporné v čase, kedy sa zdá, že nadíde doba, v ktorej budú prostí pracovití ľudia vďační za slúžiace zdravie, za bývanie v prenajatom byte, za škodovku na vozenie, za nasýtený žalúdok, za vzdelané deti, a za minimum pôžičiek. Bodaj by sme všetci mohli aspoň toto mať.
Tieto všetky skutočnosti, nezamestnanosť, inflácia, ohrozenie úspor, vytváranie ilúzie fungovania tohto systému, vedú k mojej životnej neistote, kam to ľudstvo kráča, kam nás vedú nezodpovedné finančné korporácie, hlúpi politici, ako sa to všetko skončí. Môže to vyústiť do spoločenských nepokojov, do revolúcií a nebodaj aj do pádu systému? Mať včera slabšiu chvíľku tak to vopred vzdám, ale možno moja viera v prevahu ľudského rozumu i zvedavosť na to, ako to všetko zvládneme, ale hlavne zodpovednosť za budúce generácie, aj za tie ich dôchodky, ma núti odložiť pochmúrne myšlienky späť do nočného stolíka, kráčať ďalej a s týmto životom sa chlapsky popasovať. Držte palce. Lebo čo ak sa konca tejto krízy my ani nedožijeme?

Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

Kam to kráčame, ľudia?

3 komenty k blogu

Horúce!