Je neuveriteľné, že ešte pred dvomi mesiacmi som netušil, že budem mŕtvy. Bol to vtedy obyčajný utorok, mal som problémy s dýchaním a silný kašeľ, tak som sa rozhodol po troch rokoch navštíviť svoju lekárku. Pred ambulanciou čakalo v ten deň množstvo ľudí, ja som sa posadil na práve uvoľnené miesto, spustil som si hru Jewel Quest, ktorú mám v telefóne práve pre spríjemnenie chvíľ čakania. Sem-tam moje uši zachytili nejaký rozhovor pacientov o tom ako sa zle cítia, ako by radi išli do práce, lebo z péenky sa vyžiť nedá a s úsmevom na tvári a s bolesťou v krku som si pomyslel, čo by som ako živnostník dal za péenku.
Prišiel som na rad, vošiel dovnútra a o chvíľu už lekárka fonendoskopom počúvala ako dýcham. Zamračená si ho zložila z uší a skonštatovala niečo v tom význame, že sa jej akosi nepozdáva moje dýchanie, a preto ma pre istotu pošle ešte na nejaké podrobnejšie vyšetrenia.
A tak som absolvoval zopár ďalších vyšetrení, aby som sa v priebehu pár dní dozvedel, že mám rakovinu pľúc. Môj život, všetky moje snahy, celé moje úsilie v priebehu minúty stratili akýkoľvek význam. Zrútil sa mi pred očami celý svet a ako domček z kariet sa s ním zrútili aj všetky plány, sny a túžby, ktoré som chcel ešte uskutočniť.
Vzali ma do nemocnice, takmer dva mesiace ma tam bolestne trápili, aby som nakoniec v piatok, 13. júna, vo veku nedožitých 38 rokov, tento svet naveky opustil.

Je zaujímavé sledovať môj pohreb. Je presne taký, aký som si ho predstavoval, keď som ho niekedy v duchu režíroval a rozmýšľal, kto naň príde, či budú jeho účastníci srdcervúco nariekať alebo sa len oficiálne zarmútene tváriť.
Áno, pri vykopanom hrobe smutne stojí moja neverná manželka Šarlot, dve moje nevydarené deti, moji prihrbení rodičia, ktorí ma vždy vnímali len ako ich malého chlapca, môj brat, ktorého až tento pohreb donútil priletieť po rokoch z Kanady, moji priatelia, ktorí sa so mnou priatelili len preto, že bola so mnou sranda. Títo moji blízki pozostalí, zdá sa, že naozaj úprimne plačú, a keď na záver, pri spúšťaní rakvy s ostatkami môjho mladého tela do čerstvo vykopaného hrobu, zaznejú smutné tóny od Neila Younga, slzy po tvári stekajú už väčšine prítomných ľudí, ktorí si tak málo vážili okamihy strávené so mnou.
Je neuveriteľné, že pred dvomi mesiacmi som vôbec netušil, že môj život môže byť ešte krásny.

NEIL YOUNG VIDEO

 Blog
Komentuj
 fotka
biancadetolle  3. 4. 2010 17:23
Hej oci a kde som ja? To ani po smrti si sa ku mne nepriznal?

Och... ťažké je byť ľavobočkom

Nech ti je zem ľahká Fuj som morbídna...
 fotka
stage  4. 4. 2010 01:57
@biancadetolle Prečo si hneď myslíš, že je to o mne? Nepripadám si zas až tak mŕtvy.
 fotka
biancadetolle  4. 4. 2010 04:14
Oci ja chcem kinder vajceee
 fotka
teaner  23. 6. 2010 17:54
clovek castokrat netusi aky ma zivot az kym ...
 fotka
stage  24. 6. 2010 15:11
tak toto je celé vymyslené....ale chcel som dať stručne najavo, že podstata, zmysel nášho žitia je v rodine, v priateľoch, v blízkych ľuďoch a bez tohto nemá život pre mnohých žiadnu cenu.
Napíš svoj komentár