A tie, ktoré prežijú väčšinou nemajú rodičov, takže musia pracovať, pričom ich práca je lacnejšia než práca strojov. za mesiac si dieťa, ktoré šesť hodín denne nosí ťažký piesok v obyčajnom vedre, a ktorý je navyše i ťažký zarobí iba jeden dolár.
Tie staršie deti hľadajú piesok vo vode a následkom toho je často oslepnutie.
Dnes nás po škole profesor donútil sledovať dokument o tých najchudobnejších krajinách Afriky. Nechcelo sa nám....každý chcel ísť domov alebo navštíviť svoje obľúbené pohostinstvo.
Ale museli sme to sledovať, či sme chceli alebo nechceli, lebo v pondelok ideme rozdávať modré gombíky UNICEFU.
Kúpte si aj vy jeden. Stačí dvadsať korún a pomôžete niekomu v Ugande. Stačí dvadsať korún a prispejete na rozvoj tohto chudobného štátu. Aj keď chudobný je v tomto prípade slabé slovo. Perla Afriky, ako túto krajinu prezývajú všetci milovníci prírody a dobrodruhovia pre jej nekonečne krásnu a nepoškvrnenú prírodu, symbolizuje biedu, smrť a nešťastie. Najviac ma dojala apatia ugandských ľudí, ktorí sú takí nešťastní, že už iba čakajú. Čakajú na to kým im niekto pomôže a zmenia sa ich životy. Ale sami vedia, že asi čakajú márne a tak čakajú iba na smrť. Tú apatiu cítiť v ich pohľadoch a z ich tvárí sa dá vyčítať veľmi veľký smútok.
Je nemožné zmeniť ich životy.
Teraz si poviete:"Prečo tam nepošlú zásoby potravín, prikrývok, liekov....".
Stratégia UNICEFU je jasná. Naučiť obyvateľov Ugandy a iných rozvojových krajín postarať sa o seba. Pracovníci Unicefu neradi vidia, keď im nejakí reportéri alebo dokumentaristi prinesú čo i len drobnú hračku.
Unicef sa snaží vymyslieť vhodnú stratégiu....
Opäť sa preniesiem do Siera Leone- druhej najchudobnejšej krajiny...Sirota, ktorej meno si už nepamätám, musí pracovať veľmi dlho kým si našetrí na knihu- Knihu číslo 5. Ale aj tak po dlhej dobe šetrenia nemá na ňu. Plače nad hrobom svojich rodičov. Otec umrel na obyčajný zápal zuba a matka pri pôrode. Banalita?....v tejto krajine určite.
Príbytky, v ktorých žije drvivá väčšina obyvateľstva radšej nekomentujem...nie je čo.
Len ma tak dnes napadlo, ako sa mám dobre. Jesť môžem kedy chcem...školu a knihy mám zadarmo a aj tak sa mi nechce učiť a len márnim čas. Mám oblečenie, mobil, em-pétrojku...všetko čo chcem....
Mäkkú posteľ, asfaltovú cestu...a mám rodičov.
Oni nemajú nič....a pri otázke čo je šťastie odpovedajú NEVIEM.
: disappointed:
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
1
angelot
15. 5.mája 2008 20:10
Ja by som bola veľmi šťastná keby sa tam tie vyzbierané peniaze, všetky do poslednej mince aj dostali...
Napíš svoj komentár