Neviem.
Zasekla som sa v období, kedy neviem čo so sebou, kedy si hovorím, že veď jebať, prípadne pome sa najebať (v pondelok o 4 prvý deň akademického na 3 promile najlepšie) a či na to jebem, alebo sa najebem, dobre do nekončí. Hysterické telefonáty, hysterické hádky s mamou, obviňovanie druhých z toho, za čo si môžem sama.
Chcem, ale nemôžem. Neviem sa zobudiť a ani raz za deň (asi 1000 krat) si nespomenúť na neho. Nikdy som si nemyslela, že ja patrím k tým naivkám, ktoré si myslia, že raz možno.. ona ho prestane baviť, teraz je s ňou šťastný ale veď taká piča ho raz musí prestať baviť.. Toto je na facku michaela, jak môžeš takto rozmýšlať? Môžem, najhoršie je, že je to pomaly jedna z vecí, čo ma trápia najviac.
Jebať.
Mám okolo seba ľudí, ktorí viem, že ma ľúbia. Moje baby, ktoré su pri mne aj napriek mojim kokotným náladám, mojich chlapcov, s ktorými môžem byť bezproblémou neslušná, mať trápne poznámky a smiať s ana trápnych vtipoch, môjho milého nemilého, ktorý ma nechal, nech som šťastná, vraj to potrebujem a teraz mi 24/7 vyznáva lásku, aspoň ma lúbi a je tu pre mňa a nakoniec jeho, ktorý má nervy ešte počúvať moje vyznania.
Smutné je ocitnúť sa o 4 ráno v posteli, chlapca, ktorým som posadnutá, sedieť tam strapatá len v nohavičkách a jeho velkom tričku a nechápavo počúvať, že aj on vás lúbi a chce a nemôže, lebo napriek všetkému má ju a ju miluje. Potom tie objatia a bozky a moje triezve NIE, že by sme to lutovali.
Cítim sa ako najväčšia chudera, som zmätená a chcem utiecť. Utiecť od neho, od bývalého, od môjho despotického otca, sklamania rodiny keď zistia, že na tu pojebanú výšku som sa nedostala. Od školy, ktorú dúfam v utorok dokončím. Od všetkého. Len ja, môh foťák, cigy, vodky a moje myšlienky.
Nevládzem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár