Bude to láska

Aj keď ma moja zatrpknutá, červeno-zeleno-šedivo vlasá fyzikárka celú strednú učila niečo iné, som presvedčená, že najväčšou silou na svete je láska. Akákoľvek. K čomukoľvek. Kedykoľvek. Veď všetko sa ňou začína, všetko sa točí okolo nej.

Občas sa kvôli nej cítim ako výgrcok najvygrcanejší, občas ako najdôležitejší človek na svete. Každý deň milujem niekoho/niečo, rôzne intenzívne, ale je to tam. Milujem jeho aj jeho aj jeho aj ju. Niektorých ako kamarátov, niektorých ako kamarátov, čo by mohli byť niečo viac, niektorých ako kamarátov, čo boli ničo viac, ju ako kamarátku naživot a nasmrť, sestru (i keď we are not sisters), budúcu milenku, istotu do života a tak.

Milujem sa zobudiť do prázdneho domu, spraviť si politrovú šálku kávy a len v nohavičkách a velkom tatovom svetri výjsť na balkón zapáliť si a mať sa fajn.

Milujem naškrabať posledné peniaze a ísť s Baš na pivo/kávu a len tak byť spolu a vedieť, že sa lúbime. Teba láska lúbim najviac, vieš?

Milujem stráviť večer vo svojej posteli, s čiernym čajom, čokoládkou od maminky a oblúbeým filmom. A neriešiť. Smiať sa tým, ktorých ráno bolí hlava a tešiť sa, že som včera večer šla spať o 10.

Milujem si predstavovať svoj budúci parížsky byt s vysokými stropmi a veľkými oknami a veriť, že raz v takom naozaj budem bývať. S kocúrom, nekonečnou zásobou červeného a cigariet, so skvelou, zaujímavou prácou a mojim foťáčikom.

Milujem vodku a aj tie rána čo prichádzajú po nej. Milujem keď mi ju moj zelenooký funiaci barman nalieva zadarmo a dá mi aj vela ľadu. Milujem keď sa mi ďaľši smeje, že som alkoholička a podá mi k nej aj cigu, že nech si užijem.

Milujem po niekolkej vodke plná odvahy volať svojmu ďalšiemu zelenookému a počuť, že som mu chýbala.. naše rozhovory, prítomnosť, tie hodiny v škole.

Milujem prichádzať domov až za svetla a doma si nepamätať cestu. Milujem taxikárov, ktorí mi pomáhajú ju v zdraví absolvovať a mamine úškrny keď sa poobede vyterigám z postele.

Milujem keď je v Bratislave rušno, keď prechádzam ulicami a teším sa, že konečne sú tu ludia, že konečne sa tu niečo deje. Kedykolvek. Ráno, naobed, večer. Milujem to, milujem usmievať sa na ľúdí a ešte viac milujem, keď sa na mňa niekto usmeje späť.

Milujem cestovať, hoci aj do vedlajšej dediny. Milujem svoj žltý bicykel a aj svoj nedávno spravený vodičák, ktorý asi nikdy nevyužijem.

Milujem hudbu, lístky na koncert ich vôňu ich tvar ich všetko. Milujem sa rok tešiť na festival a v lete si ho užiť ako nič pred tým. Opáliť sa, zmoknúť, dojsť domov špinavá, bez peňazí. Veď o tom to je.

Milujem sa vyrozprávať cudzím ľudom, milujem pozvania na kávu od cudzích ľudí, milujem sa zoznamovať a tajne stalkovať ludí na fejsbuku.
Milujem, keď mi niekto povie, že ma lúbi (aj keď to je celkom zložité vo vačšine mojich prípadov).

Milujem svojich spolužiakov, celú strednú a triedneho, s ktorým si radi dáme do nosa.

Milujem svoju mamu, sestru, aj tata. Milujem svojich 4 psov aj tie jebnuté andulky.

Milujem všetých svojich bývalých, budúcich, všetkých ludí čo poznám a aj tých čo len spoznám.

Ach. Možno mám len dobrý deň. Neviem. Nehovorím, že lúbim všetko celým srdcom a rovnako. Jednoducho, vo všetkom je aspoň štipka lásky, si myslím ja.

Treba ľúbiť maličkosti, každú jednu a on ten šťastný koniec napokon príde. Sama nemám obdobie, že by som sa mala najsuper. Mám za sebou vyznania lásky, ktoré sú mi nahovno. Mám za sebou úlety ktoré sú mi nahovno, mám za sebou koniec strednej, ktorá mi nahovno asi nie je, ale chýba mi, všetko z nej. Mám pred sebou leto, cez ktoré musím vymyslieť, čo so sebou (lebo vysoká škola nevydala). Mám robotu, v ktorej sa nudím, som najmladšia a jediné čo mi zatial dala je schopnosť ovládať kávovar. Nemám to ideálne doma ani v peňaženke a aj tak sa snažím si užívať!

Hlavy hore všetci! A treba veriť! A teba sa snažiť! A treba dúfať! A treba sa nevzdávať! A treba lúbiť! Hlavne to.

Všetko je o prístupe. Lebo takú opustenú (psychicky), by ma aj tak nikto neľúbil :3

 Blog

15 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu