„Nezabudni zobrať kartón cigariet.“ Uštipačne som povedala „Neboj nič Evi, tam bude všetkého dosť.“ Odvetila Michaela. Kráčame smerom k autobusovej stanici a dohadujeme sa na dnešnej akcií. „Budeme ťa čakať pri Krčoch. Vieš, tam kde je zelovoc, len na druhej strane zástavky.“ „Dobre a mám niečo zobrať z domu?!“ spýtala som sa. Miška bola chvíľu ticho a zrazu z nej vyšlo: „Myslím si, že stačia chipsy na začiatok.“ Trošku ma to zarazilo...na začiatok?! Miška videla môj pohľad... „Však tam ideš prvýkrát, tak to stačí. Ale ak chceš zanechať dobrý dojem, zober niečo tvrdé.“ „No pokúsim sa.“ „To som zvedavá čo donesieš. Nebudem ti radiť, chcem aby bola zábava keby si doniesla slabí odvar čaju. Tak tu naša spoločná cesta zatiaľ končí. Takže okolo piatej tam buď.“ Povedala Michaela. „Dobre sme dohodnutí. A ide aj Matúš?!“ „Neviem, mal by ísť aj s bratom, ale neviem to isto. Však uvidíme. Tak zatiaľ.“ Objali sme sa a každá ideme svojou cestou. Stojím na zastávke a čakám na autobus aby som sa konečne dostala domov. Ja tomu stále neviem uveriť, že mi moja matka dovolila ísť na chatu, teda ona o tom nevie, len vie že idem ku Miške, ale to nevadí. Nemusí o všetkom vedieť. „Aké sú tie cesty na Slovensku krásne, však?!“ Ironicky sa ma spýtal neznámy muž v autobuse. Ja som sa usmiala a prikývla, ale môj pohľad asi značil, že sa s ním nechcem baviť, lebo už nepokračoval v konverzácii. Októbrové počasie v plnom prúde..je to pekné, jesenné počasie. Škoda je, že tie autobusy sú vždy preplnené a hlavne o takomto čase. Konečne! Už sa uvoľnili dve miesta. Ešte trištvrte hodinu stáť?! Komu by sa to chcelo? „Vieš, síce vyzerám ako nejaký úchyl, ale chcem sa s tebou zoznámiť, ja som Oliver.“ Vystrel ruku na pozdrav, ale ja nie. Nebudem si predsa podávať ruku s hocikým. „Ja som Eva“ Povedala som. „Takže ruku nie...nevadí. Teším ma.“ Odvetil Oliver. „Aj mňa.“ Znechutene som dodala. „To až tak zle vyzerám, že ledva niečo z teba vylezie?!“ „Uhádol si.“ Zasmiala som sa. Ten muž nemôže byť odomňa starší než o štyri roky, čiže tipujem mu dvadsať rokov. Nie škaredý...čo kecám takého sexy chalana som nevidela už dlho. Myslím, že posilňuje lebo má neskutočne pekný chrbát a tie ruky. Podľa mňa ma skúša, lebo ako môže niekto tak pekný somnou, s takou sockou komunikovať. Trošku si ho preskúšam. „Tss! Tak ďakujem. To si prvá, ktorá si to o mne myslí. Väčšinou sa babám páčim. Si divná.“ „No, no, nó... tak sú dve možnosti. Buď si ich pred tým zdrogoval alebo opil. Inak nie je šanca.“ Pri tých slovách som sa smiala a babka oproti mne sa pozerala na mňa ako na debila. „Prečo si taká hnusná?“ „Nie, však srandujem...“ „Nevadí mi to, aspoň konverzujeme.“ „Tuším si o tom, že spolu budeme rozprávať sníval celý svoj život.“ „Pravdu povediac som si ťa všimol, teda sledujem ťa už asi dva týždne, ale nikdy nejdeš sama. Tak nemal som odvahu. A najhoršie je, že vždy iný chalan.“ Babka oproti mne vypúlila oči ako na mimozemšťana. Ja som vybuchla smiechom, lebo tá babka nemala chybu. Teraz vyzerám ako posledná... „Nesmej sa. Bolo mi to divné, že každý deň iný.“ dodal. „To ma iba kamaráti odprevádzali.“ „A čo dnes?! Dnes sa im nechcelo?“ „No ha, ha, há! Dnes nie, lebo sa musia pripraviť...počkaj načo ti to vlastne bude?! Aj tak to je jedno.“ „Ty si tuším veľmi obľúbené dievča...“ „Neviem, ako pre koho. Niekto ma má rád a iný nie...to je asi normálne.“ Odvetila som. Usmial sa a otočil hlavu smerom k oknu akoby rozmýšľal nad správnou otázkou, ktorú by mi položil. „Vystupuješ na konečnej zastávke?“ „Presne tak. Ako si to vedel?!“ spýtala som sa ironicky. „Občas mám jasnovidecké schopnosti.“ Usmial sa. „Fú, tak to ma musíš naučiť.“ „Hehe, si musíš najprv zaslúžiť.“ Pozrela som na neho vystrašene, no on na to nereagoval. „Takže ty si zo Záhorskej?!“ „Hm..dajme tomu, prečo?“ „Poznal som tam jedno dievča, len teraz je na odvykačke v...“ skočila som mu do reči. „V Galante, však?“ Zvraštil obočie a povedal: „Áno, takže ju poznáš. Ani sa nečudujem, koho ty nepoznáš?! Ale už som zabudol na jej meno, len jej brata si pamätám, Peter sa volá.“ „Jasné! Myslíš Klaudiu. Ona bola moja bývala spolužiačka. Je škoda, že sa dostala do takých sračiek, lebo bola skvelá baba. Len sa nechala ovplyvniť zlými ľuďmi.“ Usmiala som sa. „Dáš mi svoje číslo? Niekedy by sme mohli skočiť von.“ Vytiahol pekný Samsung S-5ku. A sakra! Však tá asi ani na trhu nie je. Fú, chlapec sa nezdá. „Fajn, daj mi mobil vyťukám ti ho.“ Tú krásnu tehlu mi podal...naozaj je to krásny mobil. „Hotovo.“ „Ďakujem. Ako si ťa mám uložiť presnejšie?“ „Bornesová.“ Ako som svoje priezvisko povedala vyzeral byť moc prekvapený. Prezvonil ma a odvetil: „Oliver Zakovský.“ V tom sa postavil a vystúpil asi desať zastávok pred konečnou. Zaujímavé! Nemám rada keď na mňa niekto čumí. Tá staršia pani sa na mňa pozerá ako na vraha. „Dzívenko moje, ešte máš na chlapcú čas. Nenechaj si opantať hlavičku.“ Povedala tá stará pani. „Tetuška máte pravdu.“ Ona sa na mňa len usmiala a vystúpila z autobusu. „Cŕŕn!“ Predpokladám, že mi niekto napísal správu...no jasné, Oliver.
V správe je: „Ahoj Evik, som rád že som Ťa spoznal, si mi sympatická i keď ma dosť odpinkávaš. Nevadí mi to, dúfam že sa čoskoro stretneme. Zatiaľ sa maj a prajem pekný zvyšok dňa.“ Ach, dnes nemám náladu na sladké reči, ale je zlatý...podľa mňa je v tom nejaký háčik. Nechám to tak. Konečne doma. Ide sa na vec...

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár