Už prešlo zopár dní,
odkedy viem, že nie si sama.
No myslím na Tvoj smiech
všetky tieto rána...
Aj keď Ťa sem-tam stretnem
a usmeješ sa len pre mňa,
viem, že viacej nesmiem,
ako vycvičená šelma.
A keď si vankúš pritúlim
a chcem zaspať vedľa Teba,
do mŕtvych snov sa zakrútim
a zabúdam na to, čo treba...
Túžim zas prežiť to ráno,
keď som Ti obliekol svoju vestu,
aby Ti nebolo chladno,
keď krokovali sme cestu
a asi by som sa priznal,
skôr, ako niekto iný,
a veršami by som sa vyznal
zo svojej nádhernej viny.
Aj keď som vtedy vedel,
že vytŕčam citmi z davu,
pri Tebe ticho som sedel,
a srdce mi roztĺklo hlavu.
A Ty si tak krásne spala
a snívala, možno aj o mne,
a tá noc sa mi vtedy stala
a liečim sa z Teba dodnes...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár