O polnoci v Drážďanoch

O polnoci v Drážďanoch

Štvrtý deň na ceste sa mi podlomili kolená.

O polnoci v Drážďanoch,
pri preliezkach v detskom parku,
bez ubytovania,
s prázdnou peňaženkou,
niekoľkými špinavými tričkami,
premočený dažďom,
bez spánku a bez ilúzií.

Spoza kríkov ma pozorovali oči,
pre ktoré som neustále nahý.

V oranžovej svetelnej kupole,
pod šedými augustovými mrakmi.

Možno som vždy žil takto:
blúdiac po zašpinenom centre,
v objatí betónového monštra,
ktoré ma nechce pustiť.

A ja sa pustiť nechcem.
Najškodlivejšie veci zvyknú byť najpodmanivejšie.

Možno raz príde Varšava, alebo Riga
a prestanem zúfalstvo vydychovať v obláčikoch
zrazeného vzduchu.

Zhruba okolo polnoci
trvajú minúty storočia.

***

Dotkni sa ma, ak sa chceš popáliť.

Prejdi prstami po mojich lícach.
Prehrabni moje vlasy.
Priviň sa ku mne a objími ma.
Vieš, že nechcem nič iné.

Ak si už veľké dievča,
pobozkaj ma.

Ochutnaj z ohňa, čo mi plní celú dušu.

Videl som dcéru boha Indru a videl som,
a ako pelikán usmrtil svoje deti.

Videl som, ako anjeli viseli nad priepasťami,
visiac na slabých hubových koreňoch
a prosili diabla.

Najprv to bude príjemný pocit,
iste.

Potom raz, keď zabudneš na tento rozhovor,
na pár momentov privrieš oči a zistíš,
že sme nepriatelia.

Prekliati v smrtiacom tangu
ako ľudia,
čo horia príliš silno,
než aby kedy vedeli v živote
nájsť
pokoj a kľud.

Viem.
Už je prineskoro.

 Denník

6 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu