Naspäť v izbe prehodím kopu šiat a vecí na druhú stranu miestnosti. Nie je tu dosť miesta na skriňu a nechce sa mi tie handry každý večer ukladať, aby boli zložené na zemi. Zatváram plastové okno: aspoň na chvíľu je v miestnosti ticho. Ticho je ukľudňujúce. Málo vecí je ukľudňujúcich. Rozhádzané papiere na malej poličke ma rožčuľujú. Rožčuľujú ma aj špinavé sprchy, nekonečné deadliny do školy, osamelosť a to, že nad veľa vecami v mojom živote nemám žiadnu kontrolu. Preto je ticho dobré, pretože je to jedna z mála vecí, na ktoré keď si spomeniem, nie som znechutený.
Znovu si ľahnem do postele a snažím sa myslieť len na ticho a svoje nádychy a výdychy. Je to oveľa ťažšie, než som ochotný si pripustiť a myšlienky mi lietajú hore a dole ako supy. Miesto toho, aby som bol mojim blízkym oporou, sa len stále strachujem, ako skončia. Jeden je ťažko chorý, druhý je nezamestnaný a bez peňazí. Moja neter vyrastá bez rodičov. Jedna príbuzná je alkoholička a s iným sa vedie súdne konanie. Chcem len, aby boli všetci šťastní a v poriadku. Nechcem byť nešťastný.
Načo sa s podobnými vecami niekomu zdôverovať? Už tak je zbytočné si z toho robiť starosti. Keď si človek začne robiť starosti, nemá to nikdy koniec. Oveľa lepšie je myslieť na ticho. Okrem toho nechcem, aby som niekomu začal hovoriť o svojich starostiach. Je ich príliš veľa a sú príliš neovplyvniteľné, než aby stáli za reč. Nechcem, aby mi niekto hovoril, že mi rozumie. Chcem len, aby zázračne všetko napravil a lusknutím prsta pomohol ľuďom, ktorí si môžu pomôcť jedine sami. Neviem sa sústrediť a srdce mi občas vynechá úder, ako vždy, keď som spal menej, než štyri hodiny.
Myslím na svoje nádychy a výdychy a postupne sa snažím mysľu uvoľniť všetky stuhnuté a unavené svaly. Vždy najprv myslím na končeky prstov na rukách, z ktorých mi následne do tela začne prúdiť uvoľnenie a energia. V žliabkoch odtlačkov prstov sa svaly začnú rozpájať a oddeľovať zo stiahnutej, tetanickej zovretosti. Celým telom mi prestupuje vlna kľudu, až sa začnú rozpájať bunky na povrchu pokožky a zamše; začnú sa miešať s kyslíkom a premieňať sa na vzduch. Rozpúšťajú sa mi vlasy, nechty a chlpy na rukách. Na rukách mi zmizli končeky prstov a prestávam si cítiť svaly lýtok. Než som stratil vedomie, vnímal som len neuveriteľný mier a ticho, ktoré nastalo na celom svete.
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
a pre mňa ďalší tvoj masterpiece