Keď som už viac nevládala dýchať, keď už len dýchať nestačilo a každým krokom som sa spúšťala do ťažkého víru smutnej a deprimujúcej nálady. Bezúsmevné dni plynuli jeden za druhým, bez akejkoľvek zmeny. Presne dokola tie isté tváre, tie isté výčitky. Rovnaké chyby. V tej chvíli, keď sa zem točila úplne naopak a prestala rotovať , v tej chvíli medzi nocou a dňom sa tam zjavil on. Bohužiaľ či našťastie? Neviem čo je lepšie, keď krásne chvíle, zázračné, odvlečie neistota. Ťažká pravda, že nikdy nebude vidieť mňa, že nikdy si ma nevšimne. Bezútešné slová, riadky naskladané v perinách hlúpych myšlienok sa strácajú a každá jedna nádej bolí viac a viac ako tá iná. Čakanie sa mení na ustráchané oblaky a všetko pekné sa aj s vločkami snehu topí v hlbokých útrobách neúprosnej zeme plnej zablatených výdychov. Veď keď sa už raz človek nadýchol, prečo nedostal možnosť darovať svoj kyslík, odovzdať sa i inej mysli, ktorá mu to opätuje. Ja chcela som všetko a nemala som nič, nemala som nič a predsa som mala toho toľko, aby som mohla nájsť silu ísť ďalej. Mala som silu kráčať vyprahnutou ulicou a vedieť, že všetko sa to raz skončí. Neskutočné sny sa však v mysli plavili a na lodiach prichádzala bolestná pravda, ktorá vždy rozvírila moje more. Ak je horšie dúfať ako vedieť pravdu, na čo existuje nádej? Ak je lepšie zabudnúť na toho koho ľúbiš , na čo je tu láska? Vyvierali zo mňa výkriky navždy skryté, ja som nikdy nechcela vysloviť to čo je vo mne vryté. Nikdy som si nemyslela, že osud je to isté ako náhoda a náhody sa dejú len osudovo. Zapletená do svojich krutých dní bezcieľne a náladovo som sa sem tam obrátila, spočítala svoje chyby a opäť ich zopakovala. Nezmyselne som si kládla otázku prečo. Prečo som ja tu a ty tam a hľadela každý večer sama ku hviezdam. Niekedy si tam bol aj ty, hoci len vo mne zavretý, no nikdy si sa nestal jednou z nich a nesvietil si mi na cestu. Vždy si bol len časťou noci, ktorá sa zmenila na ráno ....

 Blog
Komentuj
 fotka
lil_dee  22. 12. 2007 17:49
krasa... da sa v tom utopit.
Napíš svoj komentár