Dlho sme sa nemohli dostať von z postele. Sivá obloha vonku pôsobila chladne a človeku sa v taký deň naozaj nič robiť nechce. Iba sme ležali a dívali sa von oknom. Zdalo sa mi, že tak, ako oblaky, nehýbal sa ani čas.
Okolo dvanástej som pocítila hlad. Zišla som z postele a podišla som k onku. Kľakla som si na zem a s výdychom som sa natiahla na kôpky prádla, ktoré boli poukladané na zemi. Odkedy sme sa prisťahovali, máme to tu takto. Na veci nám sadá prach a ani večné upravovanie kôpok do komínkov nepomáha stlmiť efekt provizórnosti.
Jemne som naznačila, že by sme s tým mohli už niečo urobiť. Vytiahla som čierne tričko a snažila sa z neho oprášiť biely povlak.
"Skriňu si bohužiaľ nemôžeme dovoliť." Zase mal pravdu a mňa to zase hnevalo.
Pár mojich podráždených poznámok a konflikt sa už nedal tak ľahko uhasiť. Musela som ísť na vzduch.
Obula som si staré papuče a vyšla do záhrady. Vonku už len poprchávalo. Bola mi zima a triaslo so mnou keď som sa snažila vyrovnane kráčať po vysokej tráve, ktorá rástla pomedzi stromy v našom malom sade. Nohy som mala mokré a studené. Môj hnev bol však priveľký na to, aby som sa vrátila domov. Chvíľu som stála pod stromami a potom som sa rozplakala.
Čakala som, že príde von. Povie mi, že síce mal pravdu, ale nejako sa pokúsi byť môj hrdina a skriňu vyčaruje. Pekne sa udobríme a pôjdeme sa najesť. Namiesto toho som však vonku strávila vyše hodiny a keď som už mala modré aj nechty, chtiac nechtiac, vrátila som sa dnu.
Sedel v kuchyni. Na jednej z dvoch stoličiek, ktoré sme vlastnili. Každá iná, vôbec nepasovali k stolu. Postavila som sa na prah a oprela sa o zárubňu. Iba sme tak na seba hľadeli a počúvali dážď, ktorý sa už zase spustil a jemne klopkal na okná.
"Teraz sa to jednoducho nedá." Povedal a postavil sa. Bol vysoký.
Podišiel bližšie a objal ma. Po krátkom tichu ma trochu podpichol poznámkami o tom, že som tvrdohlavá a bude to mať so mnou ťažké.
Na druhý deň ráno sa mi zdalo, že ten predošlý deň neexistoval. Že sa mi iba snívalo o skrini a daždi. Vonku bolo krásne slnečno. Ale keď som sa z postele pozrela pod okno, kôpky mi pripomenuli, že to všetko bolo naozaj.
S prekvapením som zistila, že v posteli ležím sama. Jeho strana bola odhrnutá a pyžama ledabolo prevísala cez okraj postele. V dome bolo ticho.
Vošla som do kuchyne, kde voňala biela káva nachystaná na sporáku. Bola ešte teplá. Ku káve som si spravila pár chlebíkov so zeleninou a sadla som si vonku na schody. Studené, ale plné slnka, ktoré už takto ráno neskutočne hrialo.
Asi po pol hodine som začula v záhrade búchanie. Položila som tanier a hrnček na schody a bosá som sa vybrala za zvukom.
Sedel na malom stolčeku pod jednou z jabloní a niečo majstroval. Okolo seba mal pár dosák rôznej veľkosti a v ruke držal malé kladivo. Jediné, čo sme mali. Snažil sa zabiť klinec. Vyzeral ako malý chlapec, ktorý stavia búdu pre psa.
Keď ma zbadal, usmial sa a poprial mi dobré ráno.
"Sused potreboval vŕtačku." Povedal a čakal, čo na to poviem.
"Ako súvisí vŕtačka s tým, čo tu robíš?"
"Spomenul som mu skriňu..." Ďalej ani nemusel hovoriť. Žiadna psia búda. Skriňa. Cítila som sa hlúpo a zahanbene. Ako malé decko som si vydupala nábytok.
"To si nemal. Predsa sme to už uzavreli, nemusel si..."
Položil náradie a vstal. Zase som si uvedomila tú jeho výšku. Preskočil dosky a ocitol sa tak blizučko, že som mu mohla zrátať mihalnice.
"Niekto ťa má rád a poslal ti po susedovi dosky. Mala by si byť vďačná." So širokým úsmevom ma objal.
Už je nám súdené objímať sa po stojačky.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sipimoponkapa
11. 8.augusta 2012 23:49
naozaj krásne
Napíš svoj komentár