Spomienka

Si iba spomienkou, blúdiacou v mojej mysli. Bolestnou, ale zároveň šťastnou. Spomienkou, ktorej nikdy nedovolím uniknúť a tým sa vzdať poslednej nádeje, že si bol v mojom živote niekto koho som milovala viac ako čokoľvek na svete. Vzdať sa spomienok na teba, by bolo ako keby som uznávala, že si v mojom živote nikdy nemal byť. V živote - v mojom živote si bol osobou - ,ktorá o mne vedela všetko, a napriek tomu ma milovala. Za pár dní si mi dal oveľa viac, ako som od teba mala právo žiadať. A aj keď som ti nesmierne vďačná za tie všetky dni a mesiace, ktoré si mi poskytol, cítim nesmiernu bolesť a prázdnotu vo svojom vnútri. Tak veľmi to bolí. Bolí, pretože si bol pre mňa všetkým a rozhodol si sa ma opustiť. Opustil si nielen mňa, ale aj ľudí, ktorý ťa nadovšetko milovali. Tvrdil si, že chceš byť šťastný. Ale si skutočne šťastný? Si šťastný tam, kde si? Stále sa zamýšľam nad tým, aké to je byť tak vysoko? Vysoko a ďaleko od osôb, ktoré ti tvorili svet. Vytvárali spomienky. Či už veselé, alebo smutné. Zanechal si v srdciach hlboké rany, ktoré sa nehoja. Miesto, ktoré si zaberal sa vyprázdnilo a ostal len dutý priestor, ktorý už nepôjde zaplniť. Cítim sa tak veľmi slabá a som nesmierne vystrašená. Bojím sa zobúdzať, pretože viem, že ty tu už nie si. Opustil si tento svet, opustil si rodinu, priateľov, mňa. Zanechal si nás samotných a vystrašených. Nemôžem opisovať pocity ostatných. Neviem, na čo myslia, neviem, čo cítia. Jediné, čo skutočne môžem, je opísať moje pocity. Pocity, ktoré vo mne tvoj odchod vyvolal. Ten strach, ktorý cítim. Ty si ma vždy držal a veril si. Veril si v seba a vo mňa. Bez teba je všetko prázdne a pusté. Nemôžem tvrdiť, že keď spomínam, cítim šťastie. Necítim. Necítim nič, nič okrem bolesti. Snažiť sa ísť ďalej a pri tom žiť s vedomým, že blízky človek umrel, je ťažké. Zdá sa to nemožné. Prvé dni som mala chuť pobrať sa za tebou. Cítila som hnev a znechutenie. Nie voči tebe, ale voči mne. Všetko, prečo si bojoval, v čo si veril som zničila obyčajnými myšlienkami. Neustále si mi opakoval, že nie som sama. Že mám ľudí, ktorým na mne záleží. Mám. Sú ľudia, ktorý pri mne stoja a držia ma. Lenže v mojom srdci je zabodnutá dýka, ktorú si zanechal. Ako mám fungovať s prázdnou časťou? Ako ju mám zaceliť, keď ten, ktorý to dokáže, to spraviť nemôže? Stále verím, že môžem začať od znova. Že sa môžem vrátiť na miesto, kde sa všetko začalo a dúfať, že keď sa vydám správnym smerom, začnem od znova. Znie to tak jednoducho, tak ľahko, ale je to náročné. Už je to pár mesiacov a ja stále nevidím správny smer. Stále som v tej istej rovine. Nepostupujem ani neklesám. Som na tom istom mieste. Stojím a čakám, kedy ma niekto prebudí z toho strašného sna. Čakám, kedy ma prebudíš ty.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu