Ja tak nenávidím. Nenávidím tie prízemné keci ľudí, ktorí sa tvária, že požrali všetku múdrosť sveta a stihli sa prehrýzť i cez to najtvrdšie jadro, prebrodili najväčšie bahno a vyšli snáď i na najvyšší vrch.
Začínať si rozhovory s takými ľuďmi nikdy nedopadne dobre. Alebo ešte lepšie.. začínať si čokoľvek s takými ľuďmi.. to nikdy nedopadne dobre.
Určite to všetci z vás poznáte. Múdre rozhovory, kedy vy nemáte šancu dostať sa k slovu, zatiaľ čo ste obviňovaní, mučení dlhými prednáškami, s ktorých polovici ani nerozumiete, pretože ich slová proste nedávajú zmysel. Takých ľudí je plno. V poslednom čase si všímam, že sa ich kopí stále viac a viac. To je desivé. Takto vyzerá peklo? Pretože podľa mňa.. presne takto vyzerá peklo.
Celý tento svet je peklo. Podľa mňa. Pretože ak by som si mala v mysli predstaviť peklo.. vyzeralo by akosi takto. Svet otočený na hlavu, a pri rotácii sa musel poriadne udrieť, preto sme všetci taký vymletý. Máme otras mozgu. Ja. Ty. Áno, i ten za tebou.
Darmo všetci hovoríme, snažíme sa uveriť, že svet nie je zlé miesto, že život je ťažký a zložitý. Nie je. Pretože opak je pravdou. Svet je zlé miesto a život nie je ťažký a zložitý. Život je vlastne celkom jednoduchý. Hoci je na hovno. Presne ako kedysi povedal môj bývali: „Život je na hovno hra, ale má dobrú grafiku.“ Tak čo tam po inom, no nie? Veď všetci sme zaťažený akosi materiálne. Načo sú nám emócie a skutočné hodnoty? A vôbec, čo sú to skutočné hodnoty? Máte ich vôbec? Viete mi na toto odpovedať? Pretože ja.. ja dosť pochybujem o tých svojich. Ešte pred nedávnou som bola dosť citovo a hodnotovo orientovaný človek. Fakt. Ale čosi sa vo mne zlomilo. Viem presne kedy, viem presne čo, viem presne kto to spôsobil. Ale bože! Prečo sa k tomu proste neviem vrátiť?! Je to tak rozčuľujúci pocit. Najmä ak ľudia vo vašom okolí nezaznamenali zmenu, pretože úsmev vašu tvár zdobí neustále. Ale čo tam potom, že máte oči mŕtvej rybky, ktorá pláva hore bruchom? Nikoho to nezaujíma. Nikto sa nestará. Len sa poďme všetci tváriť ako machri, ktorí vedia o všetkom všetko. I keď je to iba forma.
Poznáte tú hlášku? „Nič nemusíš, iba umrieť musíš.“? Úprimne, z celého srdca tak ako to je, vám hovorím, že ju nenávidím. Ako toto môže niekto vysloviť? Akože iste, keď nie ste nesmrteľný ako Edward, tak sa nad smrťou asi budete zamýšľať. Všetci sa zamýšľame. Ale povedať niečo ako: musíš iba umrieť.. to mi príde dosť úbohé. Na tomto svete musíme robiť priveľmi veľa vecí na to, aby smrť patrila na prvé priečky. Napríklad, ja MUSÍM ráno vstať z postele a prinútiť sa k úsmevu. A teraz niekto inteligentne zapoťte, že to robiť nemusím. Ale ba! MUSÍM. Proste M-U-S-Í-M. A prečo? Pretože to ŽIŤ je umenie, nie umrieť. V dnešnej dobe umrieť dokáže každý. Malé, hlúpe 12-ročné deti dokážu premýšľať nad samovraždou a úprimne, niekedy mi prídu kreatívnejšie ako ja. Nevedia nič o živote, nič nezažili, ale zomrieť pretože dostali biely tablet miesto čierneho.. áno, to mi príde tak zdrvujúce, že i ja sama by som sa preto chcela zabiť. Alebo že na mňa mamka kričí, lebo som neumyla riad. Rozhodne to stojí za smrť. Veď prečo iné žiť, keď život je tak strašný, krutý, ťažký, odporný?
Ách decká. Ja vám teda niečo poviem. MUSÍME! Musíme robiť strašne veľa vecí. MUSÍME ŽIŤ. MUSÍME SA SMIAŤ. MUSÍME MILOVAŤ a MUSÍME TRPIEŤ. MUSÍME ODPÚŠŤAŤ i keď to niekedy bolí omnoho viac ako samotná smrť. Ale MUSÍME.
A nie je pravda, že MUSÍME IBA ZOMRIEŤ. Preboha, prestaňme sa tváriť, že SMRŤ je to najväčšie zlo, ktoré nás v tomto nespravodlivom svete postretlo.
Pretože podľa mňa..
SMRŤ je to najväčšie dobro, ktoré nám život mohol priniesť. Nemusíme umrieť, chcime umrieť. To je tá najväčšia spravodlivosť na tomto svete. Tá najväčšia a jediná. Že všetko raz skončí.. niekedy skôr ako začne, inokedy neskôr ako by sme si priali. Ale skončí to. Pre každého z nás, v pravý čas.
Vďaka ti Bože za to, že viem, že umriem, inak by som bola nútená sa zabiť.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár