Život. Slovo alebo pojem ktorý v každom evokuje niečo iné. Vedec či inteligent si pod pojmom život predstaví bunku, základ organizmu, základ života. Obyčajný človek si možno predstaví ľudstvo, pohyb, starosti, radosti, jednoducho nie jasne zadefinovateľný pojem „život“.
Tak či onak, život nám darovala príroda. Je to práve dielo prírody, evolúcie, že my ľudia sme jediné inteligentné tvory na tejto planéte. Možno to bola náhoda, možno práve zámer, skúška ako sa zhostíme funkcie na vrchole potravinového reťazca. Obstojíme ? Alebo nás príroda zničí ? Môžeme dopadnúť ako dinosaury. Možno o pár miliónov rokov budú iné inteligentné tvory vykopávať zo zeme naše kosti a budú sa snažiť dať dokopy mozaiku histórie planéty, tak ako my teraz.
Príroda je prefíkaná, a žiaden tvor nežije dostatočne dlho nato, aby prestal robiť chyby. Je priam zázrakom, že tak komplikovaný a dokonalý organizmus ako je ten náš, dokáže fungovať tak dlho. Je irónia, že vlastne od narodenia zomierame. Celý život. Každým nádychom a výdychom. Neustále sa nám do tela dostávajú voľné radikály, ktoré pomaly ale iste ničia všetky naše orgány.
Celý tento kolobeh je jedna veľká hra. Príroda nám darovala myslenie, inteligenciu, city. Lenže my sme časom stratili akýkoľvek rešpekt, sebakontrolu. Zabudli sme na tento dar a záväzok. Stali sme sa povrchnými. Namiesto toho aby sme žili v symbióze s prírodou ako iné tvory, správame sa namyslene, sebecky. Možno sme len prechodný stupeň v Darwinovej evolučnej teórii smerom k dokonalej bytosti, ktovie...
Názory, vlády, režimy sa menia. Jedno však ostáva, to najvzácnejšie čo nám príroda dala, možnosť cítiť. Priateľstvo, radosť, štastie. A zrejme aj to čo nazývame láska, veď bez toho by sme boli len zvieratá páriace sa pudovo. Ale sú tu aj žial, smútok, bolesť. V našej bezcharakternej dobe takéto veci nikoho nazaujímajú. Človek sa chtiac či nechtiac mení na bezcharakterné stvorenie, ovládané jednoduchým pudom, ísť ďalej, všetko zlepšovať nehľadiac na dôsledky.
Možno to nám bude záhubou. My samy. Zabúdame z čoho sme vzišli a nezaujíma nás kam smerujeme. Ničíme sami seba, ničime prírodu, živé tvory, všetko. Príroda už kričí o pomoc formou katastrof. Nevšímame si to a ideme ďalej. Áno, je to skutočne vzácna zhovievavosť. Otázka znie, len dokedy...

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár