„Vivi. Mám pocit že učiteľka privedie ďaľšieho cvoka alebo ďaľšiu barbie do našej triedy.“ Povedala so smiechom. A mala aj pravdu. Učitelia vždy chodili počas prestávky do triedy kde si sadli za katedru a chystali si poznámky. Zrazu do triedy vošla učitľka. Pani Sékesherová. Čudné meno. A....Čo sa jej stalo? Rozmazaný mejkap, obtiahnuté trištvrťove nohavice, tričko s veľkým výstrihom( aj keď prsia nemala, veď mala už 78 rokov) a prevísajúcim sádlom cez nohavice. „Žiaci, mám pre vás.... eh... je tu nový žiak, mladý pán... ako sa to voláš?“ povedala s chripľavým hlasom a pozrela sa na mladíka vo dverách. „ Lukáš Gonzáles,“ povedal a vošiel do triedy. Že Gonzáles. Ha! On skadiaľ prišiel? Zo Španielska? Radšej som to povedal vo svojej hlave aby si nemysleli o mne niečo. „A ...a ....a ....“ bože môj. Kým sa pani Sékesherová vykoktá... To si rovno môžem hodiť tašku na lavicu a spať. „Skadiaľ si?“ opýtala sa ho a utrela si čelo. Ešte viac si rozmazala mejkap. „Zo Španielska,“ povedal a pozrela na ňu ako keby ušla s cvokárne. „A ako to že vieš tak super po slovensky?“ opýtal sa ho Teodor zo zadnej lavice v rade pri dverách viac k dverám. „Už 12 rokov tu žijem.“ Vidno že sa tak ľahko nedá. „Sadni si tuto k slečne Vivien Gurčiakovej.“ Prečo ku mne? Prečo nemôže ísť k Michalovi? Ten tam sedí sám! To nie je fér! „Vyhrala si rozkošného španiela madmazél!“ povedala posmešne Mirka. „Ty si madmazél... španielsky to je seňorita,“ a uškrnula som sa. Až mi zimomriavky prešli po chrbte keď si ku mne sadol.
„Super oblečenie,“ povedal Lukáš.
„Dík“ povedala som dosť drzo.
„Čo ?“ opýtal sa a prehrabol si vo vlasoch. Keď som sa naňho pozrela, vypadal úžasne. Oveľa lepšie než z diaľky. Krásne čierne husté vlasy, modré oči, vysoký, celkom svalnatý ale chudý. Mal som pocit že je emák. Ako Freďo hneď v druhej lavici vedľa mňa.Ale jediné v čom sa líši bol úsmev. Lukáš ho mal taký krásny, žiariví, no proste sa mu nedalo odolať. A Frederik, no skrátka on sa ani neusmieval. Snažila som sa prebrať. „Čo čo?“ to bola asi jediné čo dokázalo zo mňa vyliezť. Lukáš len pokrútil hlavou a dosť milo sa usmial. Počkať. Prečo cítim ako keby som mala 1 000 motýlikov v bruchu? Nie, dúfam že som sa doňho nezamilovala. Sakra! Ale prišiel mi lístok. Dokonca dva. Jeden je od Mirky.
Mirka: „Ty si sa doňho zamilovala všakže!“
Ja: „ Čo ťa to preboha napadlo?“ nemohla som jej povedať že áno. Bolo by to čudné. No pre mňa ani nie ale pre ňu. Asi jej to poviem. Alebo? Druhý od Lukáša.
Lukáš: „ Nechceš ísť dnes večer do kina?“
Ja: „ No dobre. Ale môže ísť s nami aj Mirka a Teo?“ Aspoň takto sa dozvie že som doňho buchnutá. Ale čoby! Urobím jej to čo ona mne. Nechám to tak pôjdeme tam sami a nech sa školou, facebookom a ešte neviem čím roznáša že ja a Lukáš spolu chodíme! Škrtla som to celé a napísala tam : „Veľmi rada! “
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár