Ticho. Káva je už studená. Napijem sa, chutí mi. Tichá, hĺbavá melódia zo slúchadiel prehlušuje zvuky televízora vedľa. Nevnímam, nepočúvam. Von je pod mrakom. Aspoň sa občas dá takto ospravedlniť, prečo Vám je napikaču.

Melanchólia. Som optimista. Som sangvinik. Taký šmrncnutý cholerikom. Ale napriek tomu, aj melancholik. Rada bývam melancholická. Niekedy si to vychutnávam. Nedá sa stále byť šťastná, veselá a žiarivá. Nedá sa stále vysielať energiu, keď Ti ju nič nevracia späť. Vtedy jednoducho musíš prežiť a napiť sa aj studenej kávy. Počúvať chápavé tóny melódie, skúšať nemyslieť, skúšať mať hluché oči a slepé uši.

Hlučné ticho. Aj keď sa to nedá vydržať, cítim ticho. Sama, a zároveň nie. Situácia na cigu. Nefajčím, nikdy nebudem, ale niekedy sa mi udejú situácie, kedy by som si tú cigu dala. Zložité situácie. Kedy sa človek snaží byť pozitívnym, starať sa, lebo iný to nespraví. Kedy je všetko len na mojich pleciach. Kedy nepotrebujem počúvať, zvládneš to, ale chcem počuť máš to kruva ťažké. Koľko ešte? To už nie je veľa.

Ubíjajúce pocity. Teraz by som si mala bezstarostne užívať. Napriek tomu som zavretá v okruhu 100m2. Horko si uvedomujem dospelosť. Takú pravú, nefalšovanú. Nie, že už mám vodičák. Nie, že už si vybavujem sama veci, nie, že som samostatná. Ale, že sa starám. A že bezo mňa to nejde. A na mne závisí niečí život. Kedy kvôli niekomu zmeníš všetky svoje priority, a nemusí ti zato ani stáť. Ublížil ti. A ty predsa.

Ticho. Nenávidím ten televízor. Nenávidím, že musí byť nahlas. Nevnímam. Mám betónovú tvár, elastické srdce. Tisíc dýk v ňom, no stále som tu. Prežijem. Ani nemrknem. Káva došla. Zas mám na ňu chuť. Nechutí mi jesť, mala by som niečo zjesť. Ach. Idem si nalakovať nechty. Taká nepodstatná, bezvýznamná vec. Nechty... špinavé. Od orechov. A ktoviečoho, čo som musela urobiť navyše, lebo nik iný by to nespravil. Ženská práca. Mužská práca. Čokoľvek. Spravím, pomôžem.

Stále sa bojím, že to nie je dosť. Lebo život je taký. Keď si myslíš, že sa ti stalo už všetko, že už hlbšie si klesnúť nemohol, že už si vviac obety nemohol dať. Príde niečo ďalšie. Vždy. Zoceľuje ma to. Čakám nato s otvorenou náručou. 

 Blog
Komentuj
 fotka
antifunebracka  8. 2. 2018 16:19
Fakt to máš kurva ťažké.
Napíš svoj komentár