Ten prekrásny les, v ktorom som teraz sedel poskytoval toľko krás. Toľko pohľadom by vás dokázalo uspokojiť, ale ja som sa venoval len jednému. Tomu najkrajšiemu.
Bol to potok, ktorý sa mi tiahol okolo nôh ako som pri ňom sedel? Tá malá riečka, tak studená ako nič čo som kedy cítil. Ako keby mi šepkala: „Cítiš to? To je sneh z hôr.“ Kto chcel tak by jej isto rozumel. Voda v nej bola tak čistá, že by ste v nej videli aj tú najmenšiu rybu. Chlad to znamenala čistota. Aj tak mi pri dotyku jej hladiny bolo teplo. A predsa toto všetko nebolo najkrajšie aj keď ten pohľad na tú malú vinúcu sa kvapalinu bol úchvatný.
Možno to bol ten ohromný výhľad na ihličnatý les vôkol mňa? Les ktorý sa čnel tak vysoko že som nevidel na vrcholky stromov. Kam ste sa len pozreli boli stromy. Pohľadom som sa na okamih pozrel aj ja. Rozhliadol som sa. Aj on šepkal. Počul som ako vraví: „Pozri ako sa dá žiť, pokojne a starostlivo.“ A ja som mu rozumel. Obdivoval som ten les. Mal som pod sebou ihličnatú výstelku a cítil som sa ako v opatere tisícok rúk. Ale ani toto nebol ten najkrajší pohľad, ktorý by mi bral dych a pre ktorý by som spravil všetko na svete.
Moje oči sa venovali najradšej jej. Žiariacej osobe sediacej vedľa mňa. Moja láska. Moje jediné slniečko, ktorému nikdy nepoviem nesvieť.
Má privreté očká a ticho tlmene dýcha. Ja opretý o strom, ona opretá o mňa. Pozorujem ju. Prezerám si ju. Neviem sa vynadívať. Tvár tak krásna. Pokožka tak jemná. Viete si predstaviť tú najjemnejšiu pláž s pieskom tak rozpáleným a drobným, že každé zrniečko pri dotyku cítite? Tak pohladiť ju po tvári je ešte vnímavejšie. Tak dokonalé, že sa bojíte. Na to všetko je ešte čas.
Stredom jej tváričky je ten milý noštek, ktorý sa nedá nepobozkať. Ako sa k nemu približujem perami, cítim jej dych. Životodarný vzduch nás v tú chvíľu spojí. Len na okamih. Potom ju môžem pobozkať. Na moment, je krehká. Citlivá. Ale ja len pozorujem ešte nie je ten správny čas.
Uvidím pery. Plné. Nádherné pery. Uvedomím si, že tie pobozkať je výsada. Ale to je len málo v porovnaní s tým čarokrásnym úsmevom. Ten je neopísateľný. Ak si ho chcem predstaviť musím sa ponoriť až na dno mojej fantázie. Pokúsim sa o to. Predstavím si pery ženy. Plné. Jemne červené. Krásne a uzulinké. A ona sa potom usmeje. To sa nedá predstaviť si. To musíte vidieť a potom na to spomínať. Ach, v tejto chvíli ju túžim pobozkať. Ale nie. Ešte nie je ten náš čas.
Možno cíti môj pohľad. Otvorí oči. Zeleno hnedé plné života. Dávajú život aj mne. Pozriem do nich a uvidím tie hviezdy. Cítim pokušenie dívať sa stále. Žiaria tie dve nádherné hviezdičky. Možno je už konečne čas pobozkať ju...
Nadýchnem sa a v tom pocítim jej vôňu. Vôňu rozkvitnutej jarnej luky. Vôňu všetkých tých kvetov. Prestávam myslieť. Prečo myslieť keď som s tou ktorú milujem?
Na pnem svaly na ruke a prejdem poza jej krk na rameno. Polozím ju. Uvoľním sa a vnímam jej dotyk. Ešte jedna ruka. Tá spočinie nehybne na brušku. Privrie oči. Je šťastná. Usmejem sa. Dovolila mi to. Nejaká zatúlaná myšlienka mi preletí hlavou. Zahodím ju. Už nemám prečo myslieť. Nakloním sa k nej. Pomaly a opatrne. Nechcem ju stratiť. Cítim jej dych, jej vôňu aj jej dotyk. Približujem sa k jej ústam. Pobozkám ju. Sme jeden. Podtiahnem sa a ticho a predsa nahlas jej šepnem: „Milujem ťa.“ Nenútene, od srdca do toho jej. Sme spolu, sme šťastný a to je to na čom záleží.
„Aký hriech by bol nemilovať ju?“ preletelo mi hlavou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár