... a tak Odpočívaj v pokoji, aj keď som bola občas priečna, babka, vždy som ťa ľúbila !!!

Tak a pozajtra tomu bude rok.
Ako to len rýchlo prešlo. Ešte teraz sa vidím, ako sedím pri babke v nemocnici. Ako smskujem, čítam kadejaké scíple príbehy, ako jej utieram sliny. Ba dokonca jej niečo, úplne bez pointy rozprávam.





Moja babka mala rakovinu. Má ju polka mojej rodiny, takže je vysoká pravdepodobnosť, že ju dostanem aj ja. Búcham si po čele, či dreve, že ja som predsa silná Kikina, ja nepodľahnem... A tak si žijem svoje.




A tak som pri nej sedela...
Videla som, ako sa pomaly opúšťa posledné mesiace.
8 rokov. 8 dlhých rokov odolávala až podľahla. Jaká silná žena to musela byť . A veru aj BOLA!




Sestričky ju každú chvíľku kontrolovali, moja mamka tiež. Tiež je sestrička. Dokonca na onkológií.
Po pár hodinách nás pochytil hlad. Odbehli sme si do obchodu, prišla som potom k neja s chuťou papala.
Počula som ako ťažko dýcha. Ako jej puchnú ruky, tvár. Spoza dverí bol počuť rozhovor mami s doktorom.


-Viem, že mám na to právo. A tak, jej už nepichajte infúzie. Iba ju trápime.
-Hanka, si si istá? Je to tvoje rozhodnutie.
-Natrápila sa už dosť...




Ako skončil rozhovor, skončil aj babkin život.
Počula som posledný výchych. Posledný. Vydýchla svoju dušu.




Tak. A je v nebi.




Prešiel rok a moje pocity sú stále čerstvé. Neplakala som vtedy. Akási empatia, súcit mi to nedovolil. Predsa to nebudem mamke sťažovať.



... a tak Odpočívaj v pokoji, aj keď som bola občas priečna, babka, vždy som ťa ľúbila !!!

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu