"Zabite ma!" nech sa páči. Nie veľa schodov mi chýba do pivničnej izby môjho dna. Po kvapkách trpezlivosti preteká vôľa snažiť sa. Deň za dňom míňajúce úsmevy života zvaného "môj" utekajú cudzími koľajnicami. Nevedno či bude lepšie, oplakávam svoju krv v telách druhých. Blízky? Pche! Čvarga, ktorej záleží len na plných bruchách.
Žiaľ? Hnev? Buble systémom žíl pseudo človeka, držiaceho brko žitia s pergamenom... dopíše príbeh? A zazvoní zvonec? Čaká ma šťastný koniec?
Snaha držať sa za plecia lásky padá zo snahou dýchať čerstvý vzduch bez smogu a lží.
Kedy?
Matka krkavčia sebcom nazývať ma môže a ja hrať na poslušnú dcéru mám? Kdeže,človeče nehnevaj sa, vyhadzujem samú seba, do domčeka však nevrátim sa, do hry tiež nie. Horúce slzy pre toho kto si nezaslúži... Rodinou nazývajú sa najväčší supy sveta. Nič nevedia, nechápu, poznať ma nemôžu. Koho klamem? Samú seba a ich s príkrasami. "Bože pomôž!" kričím a padám na kolená...posledný výdych, balím kufre... odhadzujem korzet vezenia rodičovskej hnilej "lásky"....

Radosť v očiach pominula,
štastia čiara rozplynula...
A tak žijem v ríši snov,
s hlavou prázdnou a bez slov....

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  1. 4. 2012 18:39
niekto tu ma pekny vztah s rodinkou
Napíš svoj komentár