2012

Skončila si vysokú školu, si ohybná ako gymnastka, a tak to nechávaš plynúť. Plány nevychádzajú, frustrácia narastá. Rozhodneš sa vyťažiť zo sveta. Vyžmýkať tú farebnú handru čo najviac, do poslednej kvapky. Si totálne krehká, no zároveň niečo je v tebe. Nevieš to identifikovať, no dáva ti to silu. Vieš, že to mal v sebe aj tvoj starý otec.

Rozhodneš sa pre Nemecko. Vznešená univerzita, turecké vplyvy ctižiadostivých lekárov, tabletka po. Kráčaš po boku najsexi a najpríčetnejšej lesbičky, akú si kedy videla. Nie je tam TO, no je tam všetko ostatné. Vnútri si zahmlená, a tak viac nasávaš, ako dávaš. Ďakuješ, vnímaš, čerpáš, no nevieš to posunúť. Si za sklom.


2013


Miluješ Brno. Tie špinavé ulice, vysoké stropy starých domov, elegantné schodiská. Vlaky o piatej ráno. Priateľov. Svetlá a davy. Ruch, pokrok, alternatívne bary, alternatívne svety. Very modern, very progressive, very alternative. Life of social creativity.

Rozhadzuješ čokoládu o jednej v noci v záhrade, na lavičke. S ním.


"Šťastie sa deje v momente rozhodnutia urobiť to, čo za šťastie považuješ."

Cestuješ ako omámená z iných svetov, zliezaš štíty, hľadáš. Vraciaš sa autobusmi dlhé hodiny, s gay transexuálmi. Vpečatia ti bozk na líce, ocenia nehu a ďalej sa hýbu v rytme napätia, pulzujúceho v mladých svaloch. Svaloch, ktorých kontrakcia a uvoľnenie ešte nebolí. Necvičia jogu po práci, potrebujú urobiť čo najviac blow-jobov v nočnom Zürichu, kúpiť si kokaín a leopardí kožuch. Usmievajú sa na teba a nerozmýšľajú nad zajtrajškom. Sú úžasní.

2014


Rozhodnutie: Psychiatria. Zašité mestečko. To sú mreže a svety, ktoré vibrujú. Tie nachádzaš v hlavách všade okolo, pohlcuje ťa to. Biela farba. Rozklad a stagnácia. Knižky, zameranosť mysle, hĺbka, ponor, až tam nechceš, no ťahá ťa pravda. Pravda je najčistejší vnem, eliminuje všetko. V nej ponorená plávaš, intuitívne smeruješ. Žiješ.

2015


Dýchaš. Tvoríš. Konečne tvoríš, odovzdávaš. Meníš sa. To, čo tebou pretieklo, ostáva. Vytváraš základňu, z ktorej rastieš. Zatiaľ si krehká, no role ťa donútia. Ideš do neznáma, hoc aj do nechutného gýčového domu pilota, ktorý nevie baliť. Nevie ľúbiť. Otázne je, či ty áno. Poučenie: Niektorí majú naozaj vypchaté zvieratá namiesto kobercov. No musela si vyskúšať.

2017


Stabilita v novom. Tak dobre ho poznáš. Tvorí tvoju minulosť, tvoje traumy a smiechy, destilované v jednom jeho úsmeve. Je to dieťa. A tak preberáš novú rolu, I‘ll show him the world! I“ll be his queen, I‘‘ll change him! Heh. Ani inteligentné psychologičky neobíde naivita. Možno ju skôr implikuje.

2019


Padá na teba omietka, chrániš si svoje stále zväčšujúce sa brucho, zaliezaš do brlôžku samostatnej kancelárie. Chlapci. Rozhodnutie neostať obklopená inakosťou, zašitosťou, úpadkom miesta. Tí ľudia tam stoja za to. No nič iné. Z rozhodnutia odísť prichádza smútok. Veľa smútku.

2021


Detský plač, úsmev a šibalstvo. Extrahované žitie v dyáde s malým organizmom, ktorý vznikol z tvojho tela. Únik je nemožný, stávaš sa stromom s koreňmi. Fuck. Omíňa to, korene sa nedajú vytrhnúť zo zeme. Niekde v najmúdrejšej časti svojho ja tušíš, že to je len obdobie. Veta, ktorou sa utešujú všetky matky, no pravda nikdy nie je LEN klišé. Ležíš na podlahe, oči široko otvorené, zrastená s elementom zeme. Zem a vietor, na chvíľku ste si vymenili priority.

"Vietor, príde na teba rad, no dnes ešte nie."


Dnes dám pusu stvoreniu, pre ktoré sa oplatí existovať aj bez externých rozkoší.


P: „A, idem robiť prednášku pre maminy.“


A: Maminka, ty si maminkárka!

*

 Skutočný príbeh
Komentuj
 
 fotka
tequila  15. 11. 2021 00:56
coo ty mas deco?
 
 fotka
phantasia  15. 11. 2021 13:00
@tequila si mi k téme detí písal viac krát pod predchádzajúce blogy, ale nevadí, áno, mám
 
 fotka
tequila  15. 11. 2021 16:50
som zabudol uz
 
 fotka
purenarcissism  22. 11. 2021 12:57
Napíš svoj komentár