Vincent

Meno Vincent je magické, spája sa s imagináciou, snehovými vločkami a čerešňovou bublaninou mojej starej mamy. Toto meno dostal chlapec, ktorý dýchal vzduch obrátene. Aj raky vraj občas chodia dozadu – a na tom istom princípe Vincent dýchal. Prehĺtal molekuly kyslíka ako karamelové cukríky a niekedy sa zdalo, že to oni prehĺtajú jeho. Bol veľmi chudý, mal ryšavo-medové vlasy, a jeho najväčším hobby bolo pozorovanie uškatcov, ktorí nejestvovali. Mali sme jedného spoločného, uloženého v poličke. Občas iba zafunel, oznámil nám, že jestvuje, napriek všetkým argumentom prečo nie, a spokojne chrápal ďalej. Bol to najväčší maznáčik, akého ste si mohli predstaviť. Rád hrýzol ľuďom do palcov, a nikto nevedel prečo. Vlastne hej. Vedel to Vincent. Nikdy mi to však nechcel prezradiť, hoci som to z neho často páčila. Najideálnejšie chvíľky na vypáčovanie vecí sú po vanilkovom pudingu, verte mi. A samozrejme, ideálne je zobrať si francúzsky kľúč, aby to išlo ľahšie. Občas pomôžu aj francúzske bozky, prípadne francúzske nohavičky... ale vlastne, nie , to už odbočujeme do príliš šikmých uličiek. A tam sa slová kĺzajú a nie a nie prestať. Nechcem skončiť na šikmom ľade. Korčuľovania bolo tejto zimy dosť.

Vincent miloval mačky a šarlátovú. Často vedel ľudí čítať z toho, akým spôsobom mali ruky vo vreckách. „Pozri, na toho chlapca, čo ide oproti... lakte užšie pri sebe a menšie päste zovreté v kŕči.... pred chvíľkou mal erekciu z pohľadu na svoju sesternicu, ktorá si skúšala plavky v kabínke a hanbí sa za to.“ Väčšie ovisnuté palce, zavesené vo vreckách menčestrových nohavíc, hovorili o osobe so sklonom tajne si trhať chlpy z nosa a vždy vylízať tanier, až kým sa neleskol. Fascinovane som ho počúvala, šrabkala sa za uchom a s neutíchajúcim nadšením namáčala prsty stále hlbšie do omáčok jeho predstavivosti.

Ach, a ako len chutil. Ako rozmarín, zmiešaný s tabakom a sušenými brusnicami. Bol to proste Vincent. Nebol dokonalý... bol len príliš špeciálny na to, aby sa to nestalo. Vďaka tomu môžem písať tieto riadky. Si ten najkrajší a najideálnejší film v mojom súkromnom kine spomienok bez toho, aby si niečo pokazil. Nestihol si. Našťastie všetko prebehlo hladko, a polícia ma od inkriminovanej udalosti nikdy nekontaktovala.


A viete čo? Na dnes bolo písania dosť, idem si spraviť mätový čaj.

.

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu