Bol to smutný chlapec, čo často sedával za sklom,
nikdy nemal sex a nebolo to ani jeho snom.
Často maľoval, maľoval tie svoje predstavy,
unikal z reality, unikal do vlastnej hlavy.

Pamätá si to ako včera, sedel za oknom,
ona odišla, zmizla zrazu za rohom.
Nikdy viac ju už nevidel, už ju nemaľoval,
žil svoj svet, žil svoj mini karneval.

Občas sa mu o nej ešte snívalo,
boli to ťažké rána, keď išiel rovno za sklo.
Bol to tichý chlapec, žil len vo svojej hlave,
tam bol šťastný, tam vo svojej predstave.

Mal chudé, bledé ruky, ktorými robil ťahy štetcom,
zobudenie s ňou, zobudenie ránom.
Raz mu dala bozk, často naňho myslel,
azda sa to stalo, azda to nebol len výmysel.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár