Najhoršia odpoveď na otázku „kam ideš?“ je „preč.“ V poslednej dobe sa s touto odpoveďou stretávam tak často, že som sa rozhodla ukázať vám pravdu. Myslím, že najviac informácií o tomto mieste má moja mama, keďže tam chodí každú stredu o ôsmej a každú inú voľnú minútu ktorú neni nútená stráviť s nami. Akoby to bolo tajomstvo, akoby som ja nebola dôveryhodná osoba krorá si zaslúži normálnu odpoveď na to, čo ma zaujíma. Možno sa ani nič iné odpovedať nedá. Možno... to „preč“ naozaj existuje. Je to miesto kam sa chodia ľudia schovávať pred svetom a pred všetkými, čo len niečo chcú, ale nič nedávajú.
Záhadou ale je, prečo ja takéto miesto nepoznám. Asi nezapadám do stanovenej vekovej kategórie, alebo pre nich proste niesom dosť dobrá a zaujímavá, aby sa mi obťažovali o tomto mieste povedať, preto som si vytvorila vlastný svet s vlastným „preč“. Svetu dospelých asi nerozumiem a myslím, že ani rozumieť nechcem. Vždy sa mi zdal nesmierne frustrujúci, uponáhľaný, nudný a čiernobiely. V mojom svete je všetko farebné a problémy sa mažú veľkou gumou s dlhodobým bieliacim účinkom, no aj v tomto svete sú chvíle kedy nezaberajú ani dlhodobé bieliace účinky a to sa stáva najčastejšie vtedy, keď sa niekto dostane cez opancierovanú stenu ktorá oddeľuje môj svet, od sveta dospelých a všetkých ostatných svetov. Vtedy nastáva ten prekvapivý moment, ktorému mala predíjsť moja opancierovaná stena, na ktorú nedám dopustiť hoci ma párkrát sklamala. Vždy po tom ako ma sklame, ju to strašne mrzí a preto sa snaží byť dlhší čas užitočnejšia, ešte viac zhrubne a chráni ma dôkladnejšie. Ľudia sú ale stále vynaliezavejší a stále sa pokúšajú lámať rekordy, ktoré ostali nepokorené. Takisto je na tom moja stena, motiváciou k jej prekonaniu môže byť veľa vecí: úspech, obdiv, pomsta, závisť a mnoho iných. V tejto svojej pomyselnej bubline si žijem v nepretržite narušovanom kľude už šestnásť rokov. Záškodníkov, ktorým vadí a ktorý mi ju závidia je veľa. Napríklad rodičia. Neverili by ste, ako vedia niekomu závidieť kľud a bezstarostnosť, dokonca aj vlastným deťom. Verte mi, viem o tom svoje, za chvíľu ticha by ma niekedy predali. Možno práve preto, sa moja mama stráca každú stredu večer o ôsmej preč(preto, aby ma nemusela predať). Nezazlievam im to.
Ale mami ja viem že chodíš iba do fitka a len ma nechceš vziať so sebou .

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár