"Nie... skutočne teraz nie." hovorila. Samozrejme som ju neprestal vyzliekať. Nebol to taký problém stiahnuť bavlnené tepláky. "Teraz nie prosím. Fakt by si nemal." Hlava bola ale vypnutá. Je neseriózne od stvoriteľa dať človeku dve riadiace centrá ale dať mu dosť krvi len pre jedno. "Prosím." "Ticho." nezmohol som sa na nič iné. Bola nahá do pol pása a prehol som ju cez okraj postele a navliekol gumu. Je zvláštne aké zvuky pri tom vydávam, keď vypne mozog. Pripomínajú mi zvuky, čo počúvam na Animal Planet pri kopulácii opíc. Môj hlas znie... keď by som sa pozrel (teda započúval sa) z vonka, hrubší ako to má vo zvyku. Pohyby sú neohrabané, bez štipky elegancie. Asi som mal vtedy... dlhú pauzu. Keď bolo po všetkom nechal som ju tam, vstal, šiel do vane. Počul som z izby šuchot, potom kroky, následne otvorenie a zatvorenie dverí. Privrel som oči a uškrnul sa.
Zhruba o týždeň som sedel v kaviarni. Čítal som Hospodárske Noviny a pil pomaly piccolo. Dnes štvrtá káva. Američania mali štúdiu, ktorá konštatovala, že napriek veľkej prevalencii obezity v populácii, dochádza u Američanov veľmi málo k infarktom. Dôvodom je vysoká kozumácia kávy. Tak si to tak trocha skúšam na sebe. Keď som čítal životopis istého krízového manažéra zvonil telefón. "Ahoj." "Kaťa?" "Hej. Stretneme sa?" Dvihol som jedno obočie. "Kde?" "U teba." dvihlo sa mi aj druhé. "Fajn."
A znásilňoval som ju kým sa mi chcelo. Vracala sa kým som ju chcel. Po odmietnutí nastala hanba. Po rokoch z toho bola len sladká spomienka. Keď ju stretnem na ulici, zdravíme sa ako starí známi. Akoby sa nič nestalo. Ale obaja vieme, že bola po istý čas mojim vecným vlastníctvom. Duša trpí, lež telo chce svoje.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  22. 11. 2011 17:01
dufam, ze je to naozaj len rozpravka
Napíš svoj komentár