Mami? Kto je tá teta, čo nám vzala ocka?! 5.časť - po 1 roku pokračovanie príbehu

Po jednom roku aj dvoch dňoch som sa vrátila na toto miesto, aby som pokračovala v písaní môjho príbehu, ktorý stále neskončil.
Nemá význam sa dusiť vo svojich pocitoch a dovolím si povedať, že snáď sa niektorí aj potešia, že opäť pokračujem.


Nejako stručne by som sa chcela vrátiť v deju, ktorý som opísala v poslednom blogu..

Dni plynuli, či už v práci, alebo po nej, stále viac a viac som túžila mať ho pri sebe a môcť sa ho dotýkať kedykoľvek na to budem mať chuť - 24/7.
Zrazu však neprišiel do práce. Celý ten deň bol nejaký čudný, cítila som sa vo veľkom strese, chvel sa mi žalúdok, k tomu zistenie, že nedal vedieť, že nepríde do práce..

A tak som sedela na svojom mieste, celý deň ticho, bez nálady, bez akéhokoľvek úsmevu, zrazu, polhodinu pred prestávkou mi prišla sms, ktorú som nečakala ni v tom najhoršom sne :"Musíme to ukončiť, mám doma problémy a už nevolaj!" - fakt mi prišlo v tom momente zle, mala som pocit, že mi zlyhajú do 5.tich minút všetky orgány, ktoré potrebujem k životu. Stále som pozerala na tie slová a neverila som tomu, čo tam bolo napísané! Neverila som.

V ten deň časť zo mňa zomrela.
Každé ráno pred poobednou som vstávala o 7:30 a mrzla som na balkóne len preto, aby som ho videla, ako vedie svoje malé bábiky do školy.
A po každej rannej som sa ponáhľala domov, aby som ho opäť zahliadla, ako si svoje princezné vedieť naspäť domov.
Bol to neznesiteľný mesiac, nevedela som čo mám robiť, ako to zmeniť, ako sa prinútiť žiť..

Nastal nový mesiac a on sa vrátil do práce. Tvárila som sa ako ľadová kráľovná, ktorej je všetko jedno. Ktorej sa nič nestalo a akoby si ani nevšimla, že existuje. No netrvalo dlho a naši kolegovia si všimli, že niečo medzi nami nie je v poriadku. Veď doposiaľ sme boli vždy zohratá dvojka, vždy sme kuli svoje pikle a vždy sme sa spolu rozprávali. No v ten deň nie. Čakala som, že príde za mnou a niečo mi povie. No aj on sa tváril ako ľadová kráľovná. Ostatní si nás začali doberať, začínalo to byť čudné, lebo aký dôvod som si mala vymyslieť pre verejnosť, že sa s ním nebavím? Začínalo sa mi to vymykať z pod kontroly, na tretí deň sme začali komunikovať. Avšak ako obyčajní kolegovia.

Mňa to všetko stále bolelo a tak som zatiahla za kratší koniec, začala som si obliekať to, čo mal na mne rád, smiala som sa, tvárila som sa veselo. A zrazu akoby mu to došlo.. V momente, keď som bola malý krok od toho, že zabudnem na to, čo sme spolu zažili podišiel ku mne a začal sa mi prenikavým pohľadom pozerať do očí. Nič nehovoril, len sa tak pozeral. Nedokázala som uhnúť pohľadom, nemohla som, no bola som naštvaná za to, čo mi vtedy napísal do SMS.ky a za to, že mi tým vtedy obrátil život na ruby.

Avšak láska, ktorú som ku nemu cítila bola silnejšia ako to, ako mi ublížil tými slovami v tej SMS.ke, pretože som videla, že keďže sa na mňa pozerá tak, ako sa na mňa pozerá, asi platnosť tej SMS správy vypršala. Sedel vedľa mňa a malý ústrižok papiera mi napísal, že mu tam mám znova napísať svoje číslo. Moje oči zažiarili a on sa usmial. Napísala som mu to číslo a čakala čo sa bude diať.

Od vtedy ma vždy v hocijakú hodinu v dni prekvapila SMS s textom:"Chýbaš mi blázonko, nech už sme v práci." - a podobne.
Znova začínal môj život naberať aký - taký zmysel, aj keď stále sme odvtedy neboli natoľko sami, aby sme si mohli vydiskutovať to, čo sa pred mesiacom stalo.

Naše malé mesto malo nejaké oslavy a ja som sa s kamoškami vybrala do ulíc. Strašne som dúfala, že tam bude niekde aj moja láska a že budeme môcť byť konečne spolu. A bol tam, zavolal mi, dohodli sme sa kde sa stretneme, nedohodli sme si však čas. A tak som sa zrazu vytratila kamarátkam z dohľadu a šla som tam, kde ma to najviac ťahalo. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som videla, že sa tam blíži aj on. V rovnaký čas, fakt som si myslela, že je to telepatia, alebo osud. Bolo už mierne šero a tak som si mohla dovoliť ho pritiahnuť k sebe na minimálnu vzdialenosť a KONEČNE ho beztrestne pobozkať. Ten bozk trval snáď celú večnosť, no vôbec som nemala chuť ho ukončiť. A bolo to presne také isté, ako náš prvý bozk. Tak neuveriteľný..

-"Čo sa vtedy stalo?! Myslela som, že zomriem keď si mi napísal to, čo si mi napísal. To mi už prosím NIKDY neurob!"
-"Prepáč mi to prosím, musel som ti to napísať, dúfal som, že to tým ukončím, no nedalo sa. Nedá sa mi to ani teraz. Nedokážem na teba nemyslieť, idem sa zblázniť keď ťa nevidím, keď sa ťa nemôžem dotknúť, keď ťa nemôžem pobozkať."
-"Ľúbim ťa."
-"Aj ja teba ľúbim. Ale musím sa vrátiť k chlapcom, aby to nebolo nápadné, že som tak dlho preč. Ešte sa dnes uvidíme. Na tomto mieste."
-"Ale kedy???? O hodinu, o dve?? Kedy??" - kričala som úpenlivo.
-"Budeš to cítiť." - započula som v diaľke.
Vtedy som si pomyslela, že je už asi fakt veľmi opitý, keď mi takto odpovedá na moje otázky a v tej chvíli som maximálne zosmutnela, hoci sme tam spolu boli dlho, mne to pripadalo strašne krátko. Strašne som s ním chcela byť. Chcela som späť do rozprávky.

Vrátila som sa teda tam, kde v ten večer "žilo" celé mesto. Nevedela som ho nikde nájsť. Ani v diaľke, ani na okolí. Myslela som si, že šiel preč. Alkohol v mojej krvi spôsobil to, že som sa opäť vrátila na naše miesto a dúfala som, že sa tam opäť zjaví tak ako predtým. No čakala som márne, rozplakala som sa.
Nejakými divnými cestičkami som sa tackavou chôdzou odtackala na moje sídlisko, kde som si sadla na schody a plakala tak, ako ešte nikdy. Počulo ma snáď celé sídlisko a ja som to nevedela zastaviť. A nebol pri mne nikto, kto by mi za to vynadal, alebo kto by ma objal a povedal, že to prejde.

Zrazu mi zazvonil telefón.
-"Miláčik môj kde si? Ja ťa tu čakám." - a do mňa akoby 4 blesky udreli, neuveriteľnou rýchlosťou som vyštartovala späť na naše miesto. Taká urevaná, ubolená a stále opitá..



Nemám problém vám všetkým teraz v tomto momente oznámiť, že moja láska je róm. Absolútne mi to nevadí a vôbec to tak neberiem. No pre pochopenie nasledujúcej situácie som pokladala za dôležité to teraz spomenúť.



Dorazila som teda na miesto, kde sa už konala diskotéka pod holým nebom a ja som tam zahliadla svoju lásku. Avšak všetci "moji" ľudia tam už neboli, poväčšinou tam boli už len také skupinky rómov, ktorí si tam tancovali pod pódiom. Zrazu začalo hrať "Cherish the love we had... " (Kool & The Gang - Cherish) a on sa pozrel mojim smerom, vzal ma za ruku a celú pieseň si so mnou odtancoval. Pred zrakom všetkých jeho kamarátov, či niektorých rodinných príslušníkov.
-"Si normálny?? Veď nás uvidia, šibe ti??" - stále som mu šepkala do ucha.
-"Je mi to jedno, chcem si túto pieseň užiť s tebou." - kľudným hlasom mi odpovedal.

Pieseň dohrala a DJ pustil niečo "rezké" - niečo čo som každopádne nečakala. A on ma stále držal za ruku a v momente, keď každému došlo, že je to nejaký cigánsky mix, všetci okolo nás nám začali tlieskať do rytmu. Ľudia sa okolo nás nastavali do kruhu a pískali, jasali a spievali. A ja som tam bola asi jediný "gadžo" v šírom okolí a im sa to strašne rátalo, že mi to nevadí. A ja som sa cítila fakt skvele, pretože nikto nič netušil a ja som bola so svojou láskou a ešte som sa k tomu aj zabavila.


Pokračovanie zajtra

 Blog

29 0 0 0 0

Komentuj

25 komentov k blogu