Áno, tento blog som premiestnila z môjho pôvodného nicku na tento. Prečo? V podstate len PRETO!
Pôvodne som ani nechcela pokračovať v písaní tohto príbehu, no nechcem naďalej bojovať s mojimi pocitmi. A jedným z ďalších faktorov bolo aj toto:
Vaše ohlasy. Toľko hviezdičiek..posúvalo ma to vpred. Bola som prekvapená koľko ľudí ma dokáže pochopiť, koľko ľudí číta jeden z príbehov môjho života tak napäto, že som každý deň otvárala nové a nové TS.ky s otázkami, kedy bude pokračovanie.
Nie je ľahké bojovať s touto situáciou. Nie je ľahké žiť tento život everyday.. -> [pre tých, ktorí ma odsudzujú - áno, môžem si za to sama]
Vrátim sa k priebehu deja...
Bolo to také zvláštne.. tváriť sa po tom krásnom Silvestri nenápadne. Nemôcť ho objať, či pobozkať keď som dostala chuť. Nemohla, alebo skôr - nechcela - som, aby sme sa nejakým nesprávnym krokom prezradili. Chcela som tých chvíľ viac. Chcela som Silvester každý deň. No nebolo to možné. A to ma začínalo ničiť.
Hej, dobre som na začiatku vedela do čoho idem, no človek keď sa má rozhodnúť pre niečo, čo je v danom okamihu pre neho dobré, alebo zlé, automaticky si vyberie to dobré. A pre mňa bolo každé rozhodnutie v okamihu jeho konania sa, to dobré rozhodnutie.
Chodili sme teda do práce a pár dní sme sa len tak obchádzali. Bolo to na nevydržanie. Sem - tam nejaké pošťuchnutie, no to mi nevynahrádzalo ten úžasný pocit, kedy sa naše pery spojili a zdieľali ten istý pocit. Lásku.
V návale nezmiernuteľných emócii som teda podišla k jeho stolu, so zámienkou, že mu idem (tak ako obvykle predtým) pokresliť jeho pracovný lístok. Namiesto čarbania som však vzala telefón, nastavila si písanie SMS správ a napísala som: "Urob už niečo prosím!!! Ja to už nevydržím! Vymysli niečo, chýbaš mi!" - prikývyol a ja som odišla a venovala som sa ďalej svojej práci.
Asi tak o hodinu neskôr som spozorovala, že mi dáva signály, že má nejaký nápad. I podišla som znova k jeho stolu s opäť rovnakým zámerom. Vybral mobil, otvoril políčko s SMS správami, otvoril Koncepty a ja som čítala: "Zajtra prídeme do nočnej na 12.cku! Od 18:oo som tvoj! Stretneme sa tam kde vždy! Nemeškaj, budem tam na 100%" - s úsmevom som potvrdila vidinu pekného zajtrajška.
12.cky sú vo firme v ktorej pracujeme bežné, no nočná smena nám začína o 22hej, takže sme mali mať 4 hodiny len pre seba.
Strašne som sa tešila, no zároveň som sa bála, že sa zasa niečo pokazí. O spoločnú vymyslenú 12.cku sa totižto už raz pokúsili a nevyšlo to.
Prišiel ďalší deň a ja som s radosťou pred 18stou hodinou opúšťala svoj byt. Čakala som na našom mieste. A zrazu... sa blížila osoba známej siluety. Bol to on. Srdce sa mi rozbúchalo, oči sa mi rozžiarili. Keď už prišiel do dostatočnej vzdialenosti, začala som mu kráčať oproti. Naše pohľady sa chápali. Vedeli, že sa stretli v jednom bode, vedeli, že jediné, čo v tom momente chcú, je dotyk pier. Dlhotrvajúci. Za ním dlhotrvajúce objatie. Také, keď cítite tep toho druhého.
Nastalo rozhodovanie kde strávime NAŠE 4 hodiny. Môj návrh bol opustený starý most, kde v zimnom ročnom období nechodil takmer nikto. Privolil a tak sme sa nenápadne premiestnili. V bode cieľa sme sa opäť vrhli do vrúcneho objímania a bozkávania. Konečne po dlhom čase zasa sami. Bez toho, aby nás mohol niekto nachytať. To sme si aspoň mysleli. Opak bol však pravdou.
Zahliadli sme v diaľke nejaké svetlo. Približovalo sa. Odstúpili sme od seba aspoň na dva kroky. Dal si kapucňu. Pre istotu. Moje prekvapenie nastalo, keď som prichádzajúcu osobu spoznala. Jeden známy... SBS.kár z neďalekej firmy. Skracoval si cestu cez miesto kde sme sa práve nachádzali. Uštedril mi jedno hlasité "Dobrý večer slečna" - a preskočil bránu, stratil sa v tme.
Fuuuh, vydýchli sme si. "Dúfam ma nespoznal!" - poznamenal popritom ako si dával dolu kapucňu.
V ten deň bola fakt extrémna zima, všade bol sneh a myslím, že obaja z nás sme si ten čas pre NÁS predstavovali trocha inak. Rozhodli sme sa presunúť na iné miesto. Pri presune sa však zasa stalo niečo neočakávané. Ako sme tak kráčali, zrazu sa On otočil a špekal: "Otoč sa! Otoč sa! A kráčaj za mnou! Rýchlo!" - nechápala som, no poslúchla som ho.
"Do kelu! To bol môj brat! Iste nás videl.." - ostal trocha neistý. Neskôr dodal, že si myslí, že by to, že ho videl s nejakou inou nemal rozširovať ďalej, pretože aj On o ňom vie nejaké veci, ktoré tiež sú práve najkrajšie.
Keď sme konečne dorazili na miesto, kde sme si boli milion %.tne istí, že tadiaľ nik o tom čase nepôjde, znova sme sa k sebe pricucli a užívali sme si to ticho okolo nás. Ten pokoj, ten kľud navôkol. Tie skvelé pocity, ktoré nám prúdili telom.
- "Povedz mi... prečo práve ja..?!" - opýtal sa ma vážne.
- "Ako to myslíš?" - celkom som nechápala jeho otázke.
- "No..povedz mi, prečo práve ja..? Prečo nechodíš s tým chalanom.. s tým chalanom z hora, čo ti stále vypisuje a dáva ťa pozdravovať?"
- "A prečo by som s ním mala byť?" - čakala som na podstatu jeho prvej otázky.
- "A prečo si so mnou?" - naliehal otázku.
- "A ty si prečo so mnou?" - opýtala som sa rázne.
- "Lebo ťa chcem, blázonko!!" - povedal a pobozkal ma.
V tom sme začuli vŕzganie snehu. Ako keby niekto po ňom kráčal. Znova sme sa od seba rýchlo odtrhli. Znova sa to stalo! Cez miesto, cez ktoré by som nevyhnala ísť ani toho najposlednejšieho nepriateľa!!
No aké však bolo moje prekvapenie, keď On začal po stratení sa toho človeka v tme nadávať.
"To bol ženin nevlastný brat!!!!!! On bol u nás keď som odchádzal do nočnej!!!!"
- môj výraz tváre ostal po tejto vete asi takýto: O____________o
pokračovanie zajtra! (dúfam)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sisssa081
22. 3.marca 2012 23:32
už aby bolo zajtra !!
2
HEJ LUDIA!! v dohladnej dobe spustim seriu skutocnych blogov o tom, ako som polroka znasilnoval 8-rocne dievcatko!(tralala)dufam, ze sa vam bude pacit rovnako ako toto (som si tym isty) a tiez ocakavam potom hviezdicky a zafanusikovania!
Napíš svoj komentár