Nechcela som, aby to zašlo až takto ďaleko. Aj keď v kútiku duše...možno som v niečo podobné dúfala. Ale nie s takýmto koncom.
Na počiatku nebolo svetlo.. ale nevinnosť. Pamätám si na tú chvíľu, keď som samú seba pristihla pri tom, že na neho často myslievam. Pritom som vedela, že je to blbosť a že nemôžem, veď je predsa ženatý, doma ho čakajú deti.. No bola s ním sranda. Ach, tie gumičky, ktoré po mne pohadzoval som doma s radosťou vysýpala zo svojho oblečenia.
"Rooozvíjej se poupáátko.." - bez toho by mi snáď ani nezačal deň, keby ho nepočujem si tieto slová pospevovať.
A zrazu.. sme zdieľali takmer spoločnú cestu domov. Takých divných pár metrov, kedy sa každý tešil domov, po odpracovanom dni. No napriek tomu bolo v tých pár krokoch čosi, čo ma hrialo pri srdci. Aj keď som vedela, že v jeho "domov" ho bude čakať niekoľko párov milujúcich očí.
V jednu milú chvíľu však v mojom telefónnom zozname čísiel pribudlo jedno nové.. Jeho číslo. A bol by hriech nevyužiť to! Aj keď na to nebola žiadna vhodná situácia.. až napokon.. :
VIANOCE! Blížili sa Vianoce!
"Čo mi kúpiš na Ježiška..??" - rada som ho podpichovala, hoci bolo jasné, že si nič okrem úsmevu nepodarujeme.
"Urobím ti nové tetovanie." - bola väčšinou jeho odpoveď.
"Tak fajn. Ty ma natetuješ, ja kúpim fľašku a potom sa spolu opijeme." - vyzdvihla som našu víkendovú záľubu v alkohole.
"..ale ja tetujem iba na prsia, alebo na iné intímne miesta." - podrypoval aj on.
V tomto bode naša podpichovačná konverzácia končila mojim zvláštnym úškrnom v zmysle: "hahaha jasné, na to by ťa bolo"
V jeden deň sa však dialo čosi zvláštne. Akoby neexistoval svet okolo nás.. gumičky lietali, úsmevy tiež, pohľady hádzali miestami iskry. Bavilo ma robiť mu napriek. Vždy keď som niečo také urobila, pritiahol si moju stoličku ku tej svojej a nepustil ma z nej preč. A mne to vyhovovalo. V ten deň si nás nik nevšímal a mne by prvýkrát nevadilo, keby tá šichta v robote nemala konca.
Znova prišlo na debatu "Čo mi kúpiš na Ježiška" jeho odpoveď však zrazu znela: "Poviem ti, keď budeme sami" - dosť ma to prekvapilo a nútilo ma to ďalej ho podrypovať. Odpovede som sa však nedočkala a to vo mne vzbudzovalo čosi vzrušujúce. Túžba vedieť to spôsobovala v mojej fantázie všelijaké závery.
V ten deň som sa odvážila využiť jeho miesto na mojej SIM.karte a napísať mu smsku. "No čo chceš odo mňa na Ježiška? Prezraď mi to ... rýchlo, kým nie si doma!"
Na to mi však prišla odpoveď, ktorá sa mi doposiaľ ani vo sne nezdala.
"Teba" - znela jeho SMS.
V tom momente sa mi srdce rozbúchalo ako o preteky a nevedela som, či mám na to ešte nejako reagovať.
Nevedela som sa dočkať ďalšieho pracovného dňa! Predo mnou bol víkend a ja som si prvýkrát v živote priala ho vyškrtnúť z môjho života.
A zrazu bola nedeľa! Deň, kedy som ho mala po tých slovách znova uvidieť a zároveň deň, kedy som mala narodeniny. Ako každý človek v deň svojich narodenín som mala fajn náladu, hoci som musela ísť do práce. O čo však viac ma potešila sms od NEHO už v popoludňajších hodinách s blahoželaním.
Nevedela som ako sa mám k nemu správať. Hádzala som po ňom úsmevy aj nevedomky a o polnoci ma znova prekvapil ďalšou blahoželačnou smskou. Hoci bol odo mňa asi tak 2 metre vzdialený. Robil to potajme.. nik nevedel, že píše. Že píše mne.. Nik nevedel, že SMS.ka, ktorú som v tom momente čítala bola SMS.ka od neho. SMS.ka od kolegu sediaceho o dve stoličky ďalej.
"Posielam pusu" - pridal k blahoželaniu.
"Chcem ju dostať" - odpovedala som odvážne.
O pár minút neskôr sme sa stretli na chodbe, pri šatni. Nik tam nebol. Čakala som, či príde za mnou. On fakt prišiel. Nevedela som, čo sa bude v nasledujúcich sekundách diať. Podišiel a suverénne ma pobozkal. Pevne ma objal a ja som cítila jeho tep. Bol toneopísateľný pocit, ktorému som neverila ani keď som otvorila oči. Po tejto udalosti som sa opäť vrátila na svoje pracovisko. On prišiel asi o minútku neskôr, no keď vstúpil do miestnosti, moje srdce sa rozbúchalo ešte viac. Chcela som mu to nejako povedať. Povedať to, čo práve prežívam. Či to prežíva aj on. Či sa aj jeho telo tak chveje, či už niečo podobné zažil, pretože ja ešte nie. Snažila som sa vyťukať na mobile pár písmeniek, ktoré by to charakterizovali, no nedokázala som to. Ach, Bože, tak veľmi som túžila po ďalšom bozku!!! Musela som si ísť tvár prepláchnuť studenou vodou.
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
2
zaujal ma tento pribeh,ale kvoli jednemu blogu sa nefanusikujem.ani kvoli dvom.a urobim to,ked ja budem chciet,nie ked mi to niekto nepriamo nastrci.
3
@mojsvet ale to nebolo v tom zmysle, že niekoho tlačím do toho, aby sa zafanúšikoval, len som chcela dať tým ľuďom vedieť, keď bude nový blog. Nič iné v tom nie je
7
@antifunebracka -> @darkkiz napísala ten blog až po mne, rozhodla sa dať svojim pocitom voľnosť.
@tanickina hmm
@tanickina hmm
8
proste, je mi ukradnuté, čo si robíš so svojím životom, ale to decko, kriste, to decko sa s niečim takým v živote nevyrovná
Napíš svoj komentár
pokračovanie tohto príbehu sa bude odohrávať tu! --> takže, kto má záujem, nech sa zafanúšikuje..