V jedno ráno pribehla Shalin za Nathanielom rovno do jeho komnaty. Nathaniel ešte spal. Jemne ho prebudila, lahla si k nemu, objala ho a s plačom vravela:
„Nathaniel, otec, prepadli ho na ceste k prístavom, uniesli ho....“
„Čože, čo to vravíš? Baraolian? A odkiaľ si sa to dozvedela?“
„Maraial je mrtvy, našli ho pustovníci z lightiliského kláštora. A vraveli, že videli, ako odvliekajú druhého elfa.“
„Musíme to ísť povedať môjmu otcovi!“ naliehal Nathaniel.
„On to už vie.“ vavela mu na to Salina. „Vyslal do prístavov kapitána so štyrmi ľuďmi.“
„Tak sa potom nemusíš báť, oni ho zachránia.“ utešoval ju.
„Nie, nie, ja musím...“ začala si šepkať.
„Dúfam ti nezišlo na um, to čo si myslím.“ vstríhal ju.
„Áno, idem na povrch. Musím ho ísť hľadať.“ pustila Nathaniela, postavila sa a rozbehla sa ku dve-rám. Zastala a bez toho, aby sa čo i len obzrela ich otvorila a vyšla von. Nathaniel sa schytil a rozbehol za ňou. Keď vybehol na nádvorie zakričal:
„Shalin, nerob...“ viac však nestihol, lebo shalin mu zmizla z dohľadu.
„Musím niečo spraviť, nesmie odísť.“ vraví si. A vtedy mu v hlave blysla myšlienka. Vrátil sa do svojej komnaty, obliekol sa a vyhľadal svojho otca.
„Otče, potrebujem tvoju pomoc.“ vraví mu bez okolkov.
„Len vrav, synu!“
„Ide o Shalinu. Zasiahol ju veľký žiaľ i hnev. Chce ísť na povrch, nájsť svojho otca. A pre ňu je to veľmi nebezpečné. Musíš jej v tom zabrániť.“
„Vďaka, že si mi to oznámil, synu. Sľúbil som Baraolianovi, že dohliadnem na jeho rodinu, ak by sa niečo stalo, preto to aj dodržím.“
„Olatrhan!“
„Áno, pane.“
„Pošlite elfov z kráľovskej stráže, nech dohliadnu na Shalin. V žiadnom prípade ju nesmú pustiť z oka! “ prehovoril Arethon.
„Ďakujem, otče!“
„Ja ti ďakujem, že si mi oznámil tieto pochabé kroky tvojej priateľky.“ odvetil Arethon.
Nathaniel sa hneď po tomto rozhovore vybral na koniec mesta, ku Shaline. Pred predným vchodom stáli dvaja elfovia. Nathaniel pozdravil. Zaklopal na dvere a tie sa otvorili.
„Vitaj, priateľu!“ privítal ho Baraol.
„Môžem ísť za Shalin?“ spýtal sa ho.
„Samozrejme, je vzadu, v otcovej dielni. Len neviem, či ťa príjme.“ naznačil mu situáciu Baraol.
„Ďakujem.“ a prešli po chodbe až ku schodom do alchymistickej dielne. Baraol zaklopal na dvere a otvoril ich:
„Shalin, máš tu priateľa.“ oznámil jej. Z poza dverí nevišlo ani slovko, bolo počuť len bublanie vriacej tekutiny s kade a cítiť jemnú sladkú vôňu. Baraol naznačil Nathanielovi havou, nech vojde dnu. Nathaniel vošiel a Baraol zavrel za ním dvere.
Shalin sedela v Baraolianovom kresle, a hladela do ohňa horiaceho pod kaďou. Nathaniel si sadol do druhého kresla a hladel na ňu.
„Veľmi pekne ti ďakujem.“ vravela mu neprívetivým tónom.
„Ja som ti nemohol dovoliť...“
„Ja nepotrbujem tvoje dovolenie, a nepotrebujem ani, aby si sa o mňa staral. Ja sa o seba viem po-starať aj sama.“ vravela mu kľudným tónom, bez akéhokoľvek náznaku hnevu.
„Ale....“ snažil sa.
„Žiadne ale. Odíď, teraz ťa nehcem vidieť!“ dohovorila a to bez akéhokoľvek náznaku na tvári. Len sedela v kresle a stále hľadela do plameňov. Nathaniel sa postavil z kresla a vyšiel z miestnosti. Potom, ako zavrel dere, vytiekli Shalin z očí slzy, ale do ohňa hľadieť neprestala.
Nathaniel sa vrátil domov, a šiel priamo do záhrad. Tam si sadol na kamennú lavicu a premýšlal.
„Toto som nechcel, ja ťa nehcem stratiť. Preto som to spravil. A teraz ťa aj tak strácam.“ a jeho myšlienky v tento deň blcili a tápali len v tomto kruhu.
Nastala noc, celý dom spal, len Nathaniel tápal v myšlienkach. Znovu a znovu sa vracal do dielne, znovu a znovu pozoroval Shalin hľadiacu na plamene. „Vypím sa, noc zmaže city minulých dní a očistí myseľ.“ povedal si. Zavrel oči a otočil sa na bok. V tom si spomenul:
„Tá vôňa, to bol ghorastan!“ vstal z postele. Otvoril skriňu, vytiahol z nej veci, ktoré nosil na potul-ky po lesoch. Na plecia si prehodil hnedozelený plášť a zopol ho na hrudi. Podišiel k posteli a spod vankúša vybral malý klúčik. Vložil ho do zámku na veľkej truhe, ktorá stala vedľa skrine. Z truhlice vytiahol luk, ktorý si zaväsil na rameno, opásal sa opaskom s dvomi kratšími pošvami, v ktorých boli dýky a do dlhej pošvy vložil meč, ktorý mu dal vyrobiť jeho otec. Vytiahol z truhly svoju kapsu a rýchlo do nej vhodil sedem flaštičiek alanatherionu. Zavesil si ju na pás a otvoril dvere. Pozrel sa po svojej izbe, a vyšiel na chodby. Rýchlo prešiel po nádvorí a cez záhrady sa vyhol strážam. Bežal ku Shalininmu domu.
Keď zastal pred domom, uvidel ležať dvoch strážcov pred dverami. Obišiel dom, a pri východe zo záhrady ležali ďalší dvaja.
„Čo ma to nenapadlo skôr, ghorastan, z neho sa varí silný elixír. Keď sa zmieša s vodou, vzniknú silné výpary. Stačí sa raz nadýchnuť a desaťhodinový spánok máte istý.“ krútil hlavou. Vtedy uvidel v záhrade za domom jej stopy. Utekala do lesa. Tak sa vybral po nich.
Nebežal dlho, asi po hodine videl svetlá vyššie na kopci. Tak utekal za nimi. Narazil na cestu, dláždenú kameňmi, ktorá viedla k svetlám. Bežal teda po nej. Po chvíli už neviedla medzi stromami, ale okolo boli len skaly, porastené lišajmi a machmi. A objavila sa pred ním stena, šikmá, ba až strmá. Cesta sa však nekončila, pokračo-vala schodami. Svetlá mal Nathaniel takmer nad sebou. Schody skončili, on stál pred veľkou bránou, po bokoch ktorej boli dva vysoké domy. Svetlo však išlo spoza brány, ktorá bola otvorená. Boli to ran-né zore. Vtedy uvidel pri dverách oboch domov spiacich elfov.Podišiel k jednému, z kapsy vytiahol jednu flaštičku alanatherionu, nadvihol mu hlavu a nalial mu do úst z elixíru. Po chvíľke sa elf začal preberať. Keď otvoril oči, nathaniel mu vravel:
„Nechám vám tu túto fľaštičku, preberte svojich priateľov. A Arethonovi odkážte, že som musel, nech nemá strach, vrátim sa tak skoro, ako to pôjde.“ položil flaštičku vedľa preberajúceho sa elfa a rozbehol sa k otvorenej bráne a vyšiel poza skalnú klenbu. Uvidel rannú oblohu, svitajúce slnko, les v doline v odtienoch oranžovo žltej farby, zahalený rannou hmlou. Na tvári cítil čerstvý vánok, ktorý prinášal letnú vôňu z nížiny. Po niekoľkých mesiacoch v podzemí, to bol nádherný pocit. A vydal sa ďalej, dolu po kamenných schodoch a chodníčkoch zo skalnatej steny, ktorá sa štítila nad nížinou.
Napínavý príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
2
no na mna je to moc zlozite...mne tam tie mena stazuju cele citanie...a strasne vela priamej reci....a podla mna by nebolo zle aby si robil medzi urcitymi castami medzery....
napriklad:
....„Žiadne ale. Odíď, teraz ťa nehcem vidieť!“ dohovorila a to bez akéhokoľvek náznaku na tvári. Len sedela v kresle a stále hľadela do plameňov. Nathaniel sa postavil z kresla a vyšiel z miestnosti. Potom, ako zavrel dere, vytiekli Shalin z očí slzy, ale do ohňa hľadieť neprestala.
Nathaniel sa vrátil domov, a šiel priamo do záhrad. Tam si sadol na kamennú lavicu a premýšlal.
„Toto som nechcel, ja ťa nehcem stratiť. Preto som to spravil. A teraz ťa aj tak strácam.“ a jeho myšlienky v tento ......
napriklad:
....„Žiadne ale. Odíď, teraz ťa nehcem vidieť!“ dohovorila a to bez akéhokoľvek náznaku na tvári. Len sedela v kresle a stále hľadela do plameňov. Nathaniel sa postavil z kresla a vyšiel z miestnosti. Potom, ako zavrel dere, vytiekli Shalin z očí slzy, ale do ohňa hľadieť neprestala.
Nathaniel sa vrátil domov, a šiel priamo do záhrad. Tam si sadol na kamennú lavicu a premýšlal.
„Toto som nechcel, ja ťa nehcem stratiť. Preto som to spravil. A teraz ťa aj tak strácam.“ a jeho myšlienky v tento ......
3
Mne sa to pači. Má to taký nádych Pána prsteňov a keďže je to pribeh niekde inde aj mena musia byt ine. Pribeh je celkom zaujimavy, aj ked mu velmi nerozumiem
a co yb som ti vytkla, niekto tu uz spominal, k priamu reč obcas viac rozvyt vetou
Vela zdaru
a co yb som ti vytkla, niekto tu uz spominal, k priamu reč obcas viac rozvyt vetou
Vela zdaru
4
ozaj, "priamu rec obcas rozviť vetou, za vacsinou priamich rečí je uvádzacaia alebo doplnujúca veta, a nechcem ich rozvíjať takl jaj kto je ind,e je ot proste mo jstyl pisania...
Napíš svoj komentár
vadia mi tam tie mena...na mna moc komplikovane (ale to je len moj nazor)
dalej, ked som videla slovo komnata, myslela som, ze ani dalej citat nebudem...no aby som nebola svina precitam si to cele a poviem dalej ze co......
samozrejme vsetko len moj nazor...takze ak budem kritizovat, neber to osobne