Samota sťa stožiar pri oceáne. Vlasy pretkané vôňami vetra a tou jej. Tou svojou. Pohľad uprený do neznáma. Rozum bojujúci sám proti sebe. Nohy zaborené v chladivom piesku a lepkavá pokožka na tvári, posiata slanými cestičkami rinúcimi sa do nekonečna. Trasúce sa dlane. Zimomriavky na koži.

Slečna čaká. Verí. Aspoň náznak spásy duše...

Zázrak, ba aspoň nádej.

Zapredala by sa i diablovi, no i ten ňou už pohŕda.

Zúfalstvo. Hrôzostrašné nočné mory sužujú jej bytie na planéte menom Cavuo.

Nohy prikované. Tvár nerozhodná. Ústa nemé skrivené. Oči prázdne stratené.

Otázky k zajtraškom vyprchnuté. Duša hriechmi vlastnými vytrestaná na večné veky. V bubline času zmáraná, svedomím vlastným bodaná.

Jazyky časov minulých slečnu pohltili temnou temnotou.

Mĺkve tóny.

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár